Cesta v case

Tento víkend som si zase raz pripomenula, prečo mám rada cestovanie a spoznávanie nových miest a ľudí, ich každodennosť a to čo ich robí šťastnými, či smutnými. Ak poviem, že som si na víkend odskočila do Uruguaja, tak ma budete mať za snoba. No ono je to tu za kopcom. Dve hodiny letu a ste na mieste. V podstate to bola návšteva starých známych. Už keď sme na jednom kontinente, tak by to bola hanba, aby som ich nešla pozrieť. Už na letisku v Montevideo mi bolo jasné, že zažijem niečo staré známe a že to tu veľa nebude mať spoločné s latinskou Amerikou. Všetko čisté, upravené ako sa hovorí tiptop. V letišnej hale ma už čakal môj starý dobrý známy, komu rodina hovorí Raul. Spoznali sme sa ešte na Slovensku a vtedy som mu sľúbila, že jeden deň ho určite prídem pozrieť. Mal ťažkú hlavu z toho, že nepozná turistické miesta a nevie kde by ma mal zobrať, tak som svojho sprievodcu ukľudnila, že som prišla na návštevu a že nie som turista. Na mojom zozname boli len tri veci: 1. vypiť pivo so slovákmi (vysvetlím zachvíľu), 2. zistiť či sa dohovorím po španielsky, 3. vidieť múzeum J. T. Garcia, umelca, ktorého som spoznala s prvým uruguajčanom v mojom živote a o ktorom mi neskôr hlavne Raulito veľa rozprával. Raulito mi dal ešte na Sk na rozlúčku odznak s jeho kresbou (kresbou toho umelca) a vtedy sme sa dohodli, že raz pôjdeme spolu do jeho múzea. Plán jasný, takže hor sa do Montevidea. Montevideo pripomína Európu a na chvíľu som mala pocit, že som neodišla len z Brazílie, ale celkovo z Južnej Ameriky. Aj keď aby sa vám niekto snažil predať ponožky v autobuse sa asi v Európe nestane. Neskôr som oľutovala len to, že som si jedny nekúpila. Ďalšie dni by sa zišli aj ako rukavice. Vstúpiť do domu Raulita a hlavne do jeho izby je ako návrat v čase. Na chladničke magnetky zo Slovenska, na poličke slovenská keramika. V jeho izbe na fotke zarámovaný KERIC tím, do ktorého som ešte patrila aj ja, plechovka Kozel, Kafka, všetko o Poľsku v španielčine, kniha v slovenčine „Takmer všetko o sovietskom človeku“ a medzi tím všetkým kniha MOMO, ktorú som mu dala ja, keď sme sa bavili o živote a čase a ktorú som ja dostala pred piatimi rokmi, keď som sa s niekým iným ešte v Londýne tiež bavila o živote a čase. Veľa času som v Montevideo nemala, tak som ani neuvažovala o oddychu po ceste. Sprcha, niečo pod zub a poďme odškrtnúť prvý bod zo zoznamu. Deň bol krásny. 28 stupňov je ideálnych na pláž a stetnutie slováčok (jasné, že viem, že správne je „sloveniek“, to len tak, ok ??), ktoré mometálne dobrovolničia v Uruguaji. Na ulici stretáte ľudí s termoskami alebo pivovými fľašami. Sadnúť do baru a dať si pivko je vraj drahá záležitosť a preto väčšina volí možnosť sadnúť na trávu s litrovkou piva v ruke. Termoska je na horúcu vodu, na zalievania maté. Maté je ľudovo povedané čaj, ktorý sa tu pije na litre. Ak však poviem, že je to čaj, tak vlastne nepoviem pravdu a vy si to vlastne neviete predstaviť, čo to je. Mám chuť napísať, tak si to vygooglite, ale zase staršie generácie budú mať problém s tým, čo je to vygoogliť a tak to asi predsa len budem musieť vysvetliť. Teda, čo je maté, nie čo je googliť. Maté samo o sebe je niečo ako hrnček guľatého tvaru, vačšinou kovový, potiahnutý kožou, alebo drevený. Sučasťou toho je kovová slamka zakončená sitkom na spodu. Do maté sa dá bylina, ktorá sa zhodou okolností (kto by to čakal), tiež volá maté. Nie však ako u nás, keď robíme čaj. Dáme dve lyžičky (preto to nieje čaj), ale táto nádoba, hrnček sa naplní do plna touto nadrvenou rastlinou a tak sa zaleje horúcou vodou, vypije a keď máte chuť zase zalejete ten istý obsah vypijete a zase zalejete ten istý obsah a vypijete a proste tak celý deň. Spýtala som sa môjho sprievodcu na to, prečo to robia a čo je to za tradíciu, ale nevedel mi to vysvetliť a tak si to prezmenu budem musieť ja vygoogliť. Kočky slováčky nás už čakali na pláži, ponúkli mi maté (už sú z nich uruguajčanky) a pak sme si išli aj my kúpiť niečo s percentami a zvolili sme si romantiku na pláži s malými odpornými komármi, ktorí štípali ako by mali na večeru európsku krv prvý krát a po ktorých zase vyzerám ako by som prekonala kiahne. Na druhý deň nás zobudil dážď a teplota klesla z 27 na 12 a moje papučkovské tenisky, ala brazílska zima mali čo robiť, aby moje nohy udržali v teple a v suchu. Vtedy som si spomenula na autobusovú predavačku. Jej ponožky by som si v tej chvíli dala aj na uši. Na taký šok som nebola pripravená. Však už je koniec zimy. Naštastie sme mali na pláne len galérie a tak ma to až tak nemrzelo. Stihli sme tri galérie, kedže sme mali uruguajské tempo a z domu sme sa vytiahli o druhej poobede. Tretí bod splnený. Večer sa malo ísť veľmi baviť, ale celé družstvo sa zhromaždilo o druhej ráno. A to som už povedala, že asi nie. Nie som stará, len mám iný životný štýl. Napratať sa pizzou o polnoci a pak trsať do siedmej rána, tak to fakt nie. Poslala som mládež na didžinu a ja som si išla snívať moje krásne sny. Ďalší deň už bol deň odchodu. Ako som hovorila, bolo to len na krátko. Teplota ešte klesla na 8 stupňov a to už nevykrývalo ani moje menžestrové sáčko ani moje papuče, takže bol naozaj čas ísť. Ako to už na mojích cestách býva, musí sa niečo stať. Niekedy som si hovorila, že je to trest. Dnes už viem, že je to preto, aby som mala o čom písať. A tak to začalo ráno, keď som čakala svoj bus na letisko na zastávke, ktorá už nefunguje. Až tretí šofér mi ukázal, že sa musím premiestniť. Čas sa krátil, ale prišiel ďalší povoz. Cestujem, cestujem a tak vidím letisková hala, nápisy, prílety, odlety. Dobre sme, vystupujeme. Ups. Parkovisko s dvomi autami, letisko oplotené, na plote nápis „zákaz vstupu“, nie sme dobre. Čas sa kráti. Z ničoho nič sa na parkovisku objaví ujo s krabicou. Bod 2, odškrtnutý- dohovorím sa v španielčine. Prišli sme spolu nato, že som vystúpila na starom letisku a že nové je ešte nejaký kilometer. Dobrí ľudia nevymreli a ujo mi dal odvoz na nové letisko, aj keď išiel opačným smerom. Stihla som. Lietadlo skoro prázdne. Sedela som sama. Sao Paulo pod nami. A sme doma. Na letisku autobus s nápisom autobusová stanica. Nastupujem, ale ešte sa uisťujem u šoféra, či naozaj a on, že naozaj. Šťastná z dobrých koncov som sa zasnívala a prebral ma len šofér s otázkou: „slečna nechceli ste vystúpiť na autobusovej?“ a ja že áno a on že no tak šup šup. Ešte, že som sa ho opýtala, či teda ide na tú stanicu, bo sa možno ešte dodnes vozím po Sao Paule. V momentoch čakania a vozenia sa, som rozmýšľala, či som unavená z cestovania. Niekedy, keď vidím letisko, poviem si, zase ?? Ale prišla som nato, že nie. Som unavená z mestskej turistiky. Keď mi môj sprievodca povedal, že nepozná turistické pointy, tak sa mi až uľavilo, že ma nejde vláčiť po všetkých starých kostoloch, ktoré sú zaujímavé len preto, že sú staré. Nebavia ma turisti, čo si fotia všetky kamene v meste, lebo ktovie, či tam už niesu nejaký ten rok i dva. Rozhodla som sa, že idem naozaj šetriť a nabližšia cesta bude niekde do divočiny. Aj keď nabližšia cesta je na Slovensko, ale aj tak to je vlastne divočina. Na záver len nejaké pikošky z cesty. V Montevideu chodia smetiari na koni so zapriahnutým kočom. Myslím, že sú to nie tak úplne smetiari, ale skôr vyberači smetí, ktorí ich ďalej ešte nejak využijú. Uruguaj je krajina s najnišším počtom mladých obyvateľov, ale zato s najvyšším počtom mladých uväznených. Začo sedia presne neviem. No a úúúplne na záver je poznatok môjho parťáka, ktorý si vždy myslel, že slováci pijú veľa, ale už vie, že to uruguajčania piju málo … :) Letenka smer Slovensko je zakúpená na deň 14.12. Sao Paulo- Praha a tak do skorého videnia dámy a páni.