Cesta v case

Tento víkend som si zase raz pripomenula, prečo mám rada cestovanie a spoznávanie nových miest a ľudí, ich každodennosť a to čo ich robí šťastnými, či smutnými. Ak poviem, že som si na víkend odskočila do Uruguaja, tak ma budete mať za snoba. No ono je to tu za kopcom. Dve hodiny letu a ste na mieste. V podstate to bola návšteva starých známych. Už keď sme na jednom kontinente, tak by to bola hanba, aby som ich nešla pozrieť. Už na letisku v Montevideo mi bolo jasné, že zažijem niečo staré známe a že to tu veľa nebude mať spoločné s latinskou Amerikou. Všetko čisté, upravené ako sa hovorí tiptop. V letišnej hale ma už čakal môj starý dobrý známy, komu rodina hovorí Raul. Spoznali sme sa ešte na Slovensku a vtedy som mu sľúbila, že jeden deň ho určite prídem pozrieť. Mal ťažkú hlavu z toho, že nepozná turistické miesta a nevie kde by ma mal zobrať, tak som svojho sprievodcu ukľudnila, že som prišla na návštevu a že nie som turista. Na mojom zozname boli len tri veci: 1. vypiť pivo so slovákmi (vysvetlím zachvíľu), 2. zistiť či sa dohovorím po španielsky, 3. vidieť múzeum J. T. Garcia, umelca, ktorého som spoznala s prvým uruguajčanom v mojom živote a o ktorom mi neskôr hlavne Raulito veľa rozprával. Raulito mi dal ešte na Sk na rozlúčku odznak s jeho kresbou (kresbou toho umelca) a vtedy sme sa dohodli, že raz pôjdeme spolu do jeho múzea. Plán jasný, takže hor sa do Montevidea. Montevideo pripomína Európu a na chvíľu som mala pocit, že som neodišla len z Brazílie, ale celkovo z Južnej Ameriky. Aj keď aby sa vám niekto snažil predať ponožky v autobuse sa asi v Európe nestane. Neskôr som oľutovala len to, že som si jedny nekúpila. Ďalšie dni by sa zišli aj ako rukavice. Vstúpiť do domu Raulita a hlavne do jeho izby je ako návrat v čase. Na chladničke magnetky zo Slovenska, na poličke slovenská keramika. V jeho izbe na fotke zarámovaný KERIC tím, do ktorého som ešte patrila aj ja, plechovka Kozel, Kafka, všetko o Poľsku v španielčine, kniha v slovenčine „Takmer všetko o sovietskom človeku“ a medzi tím všetkým kniha MOMO, ktorú som mu dala ja, keď sme sa bavili o živote a čase a ktorú som ja dostala pred piatimi rokmi, keď som sa s niekým iným ešte v Londýne tiež bavila o živote a čase. Veľa času som v Montevideo nemala, tak som ani neuvažovala o oddychu po ceste. Sprcha, niečo pod zub a poďme odškrtnúť prvý bod zo zoznamu. Deň bol krásny. 28 stupňov je ideálnych na pláž a stetnutie slováčok (jasné, že viem, že správne je „sloveniek“, to len tak, ok ??), ktoré mometálne dobrovolničia v Uruguaji. Na ulici stretáte ľudí s termoskami alebo pivovými fľašami. Sadnúť do baru a dať si pivko je vraj drahá záležitosť a preto väčšina volí možnosť sadnúť na trávu s litrovkou piva v ruke. Termoska je na horúcu vodu, na zalievania maté. Maté je ľudovo povedané čaj, ktorý sa tu pije na litre. Ak však poviem, že je to čaj, tak vlastne nepoviem pravdu a vy si to vlastne neviete predstaviť, čo to je. Mám chuť napísať, tak si to vygooglite, ale zase staršie generácie budú mať problém s tým, čo je to vygoogliť a tak to asi predsa len budem musieť vysvetliť. Teda, čo je maté, nie čo je googliť. Maté samo o sebe je niečo ako hrnček guľatého tvaru, vačšinou kovový, potiahnutý kožou, alebo drevený. Sučasťou toho je kovová slamka zakončená sitkom na spodu. Do maté sa dá bylina, ktorá sa zhodou okolností (kto by to čakal), tiež volá maté. Nie však ako u nás, keď robíme čaj. Dáme dve lyžičky (preto to nieje čaj), ale táto nádoba, hrnček sa naplní do plna touto nadrvenou rastlinou a tak sa zaleje horúcou vodou, vypije a keď máte chuť zase zalejete ten istý obsah vypijete a zase zalejete ten istý obsah a vypijete a proste tak celý deň. Spýtala som sa môjho sprievodcu na to, prečo to robia a čo je to za tradíciu, ale nevedel mi to vysvetliť a tak si to prezmenu budem musieť ja vygoogliť. Kočky slováčky nás už čakali na pláži, ponúkli mi maté (už sú z nich uruguajčanky) a pak sme si išli aj my kúpiť niečo s percentami a zvolili sme si romantiku na pláži s malými odpornými komármi, ktorí štípali ako by mali na večeru európsku krv prvý krát a po ktorých zase vyzerám ako by som prekonala kiahne. Na druhý deň nás zobudil dážď a teplota klesla z 27 na 12 a moje papučkovské tenisky, ala brazílska zima mali čo robiť, aby moje nohy udržali v teple a v suchu. Vtedy som si spomenula na autobusovú predavačku. Jej ponožky by som si v tej chvíli dala aj na uši. Na taký šok som nebola pripravená. Však už je koniec zimy. Naštastie sme mali na pláne len galérie a tak ma to až tak nemrzelo. Stihli sme tri galérie, kedže sme mali uruguajské tempo a z domu sme sa vytiahli o druhej poobede. Tretí bod splnený. Večer sa malo ísť veľmi baviť, ale celé družstvo sa zhromaždilo o druhej ráno. A to som už povedala, že asi nie. Nie som stará, len mám iný životný štýl. Napratať sa pizzou o polnoci a pak trsať do siedmej rána, tak to fakt nie. Poslala som mládež na didžinu a ja som si išla snívať moje krásne sny. Ďalší deň už bol deň odchodu. Ako som hovorila, bolo to len na krátko. Teplota ešte klesla na 8 stupňov a to už nevykrývalo ani moje menžestrové sáčko ani moje papuče, takže bol naozaj čas ísť. Ako to už na mojích cestách býva, musí sa niečo stať. Niekedy som si hovorila, že je to trest. Dnes už viem, že je to preto, aby som mala o čom písať. A tak to začalo ráno, keď som čakala svoj bus na letisko na zastávke, ktorá už nefunguje. Až tretí šofér mi ukázal, že sa musím premiestniť. Čas sa krátil, ale prišiel ďalší povoz. Cestujem, cestujem a tak vidím letisková hala, nápisy, prílety, odlety. Dobre sme, vystupujeme. Ups. Parkovisko s dvomi autami, letisko oplotené, na plote nápis „zákaz vstupu“, nie sme dobre. Čas sa kráti. Z ničoho nič sa na parkovisku objaví ujo s krabicou. Bod 2, odškrtnutý- dohovorím sa v španielčine. Prišli sme spolu nato, že som vystúpila na starom letisku a že nové je ešte nejaký kilometer. Dobrí ľudia nevymreli a ujo mi dal odvoz na nové letisko, aj keď išiel opačným smerom. Stihla som. Lietadlo skoro prázdne. Sedela som sama. Sao Paulo pod nami. A sme doma. Na letisku autobus s nápisom autobusová stanica. Nastupujem, ale ešte sa uisťujem u šoféra, či naozaj a on, že naozaj. Šťastná z dobrých koncov som sa zasnívala a prebral ma len šofér s otázkou: „slečna nechceli ste vystúpiť na autobusovej?“ a ja že áno a on že no tak šup šup. Ešte, že som sa ho opýtala, či teda ide na tú stanicu, bo sa možno ešte dodnes vozím po Sao Paule. V momentoch čakania a vozenia sa, som rozmýšľala, či som unavená z cestovania. Niekedy, keď vidím letisko, poviem si, zase ?? Ale prišla som nato, že nie. Som unavená z mestskej turistiky. Keď mi môj sprievodca povedal, že nepozná turistické pointy, tak sa mi až uľavilo, že ma nejde vláčiť po všetkých starých kostoloch, ktoré sú zaujímavé len preto, že sú staré. Nebavia ma turisti, čo si fotia všetky kamene v meste, lebo ktovie, či tam už niesu nejaký ten rok i dva. Rozhodla som sa, že idem naozaj šetriť a nabližšia cesta bude niekde do divočiny. Aj keď nabližšia cesta je na Slovensko, ale aj tak to je vlastne divočina. Na záver len nejaké pikošky z cesty. V Montevideu chodia smetiari na koni so zapriahnutým kočom. Myslím, že sú to nie tak úplne smetiari, ale skôr vyberači smetí, ktorí ich ďalej ešte nejak využijú. Uruguaj je krajina s najnišším počtom mladých obyvateľov, ale zato s najvyšším počtom mladých uväznených. Začo sedia presne neviem. No a úúúplne na záver je poznatok môjho parťáka, ktorý si vždy myslel, že slováci pijú veľa, ale už vie, že to uruguajčania piju málo … :) Letenka smer Slovensko je zakúpená na deň 14.12. Sao Paulo- Praha a tak do skorého videnia dámy a páni.

Par gycov z plaze

Kongres v Salvadore

Po dlhej dobe som zase raz vytiahla päty z môjho príbytku. Tentokrát trochu za oddychom, trochu pracovne. Už dávnejšie som si poslala článok na jeden medzinárodný kongres v Salvadore, tu v Brazilií a čuduj sa svete, bol schválený a ja som tak bola pozvaná ho ísť prezentovať. Našťastie nás bolo viacej z mojej štúdijnej skupiny, takže som necestovala sama. Väčšinu nám platila univerzita a tak si hovorím, no nekúp to .. !!! Vyrážali sme skoro ráno o piatej, ale brazílčanom je jedno kedy cestujú. Ako náhle sadnú do busu, musia spievať. Ja som zatvorila oči a tvárila sa, že spím. Nechcela som sa cítiť trápne, že neovládam texty. Radšej som bola za trápnu, že spím. Cesta bola dlhááááááááá a dorazili sme na koniec prvého dňa a na koniec poslednej prednášky. Len sme si zobrali dary, ukázali sa, že sme došli a išli sme hľadať niečo, kde sa dalo najesť a napiť. Na uvítanie sme dostali tašku s logom kongresu. V nej pero z recyklovaného materiálu a kondom, ktorý dúfam, nieje tiež recyklovaný. Aby ste nemysleli, že brazílčania normálne vítajú navštevníkov kongresov s kondómom, ale je veľmi dôležité vedieť o čom bol kongres. Názov je „Štúdie o rozlišností sexuality a pohlavia“. Preložila som to tak laicky, ale v podstate je to také väčšie stretnutie homosexuálov a ich kamarátov. V našej skupine sme mali len dvoch gayov, ale tam som sa na chlapov radšej ani nepozerala, lebo by som len ostala so slinov. Ak sa namňa nejaký chlap aj pozrel, tak si len určite obzeral moje oblečenie a ak to bol nejaký transexual, tak mi závidel aj tie moje prsia. Ale zistila som, že mám úspech u žien a keby aj ony mali úspech u mňa, tak sa už vraciam s priateľkou za ruku. Druhý deň otvorili dvaja trans, ktorí nám zatancovali na muzičku od Madony, oblečení ako mníšky. No mníšky, upresním, mali to čudo na hlave čo aj mníšky a ten biely golier, pod ktorým už nemali nič. Dole mali sukňu, ktorá bola v predu otvorená a mali čierne silonky. Na nohách mali topánky s 20 cm opätkom. Dvaja chlapi, ktorí boli chudší ako ja. To by ma ani tak nehnevalo, ale čo ma vážne naštvalo, že títo dvaja narúžovaní fešáci chodili na opätkoch s väčšou ľahkosťou a elegatnosťou ako ja. Ako by sa s opätkami na nohách narodili. Najprv som si povedala, že sa to naučím aj ja, nech nezaostávam, ale pak som si povedal, že im to nechám. Však ja mám prsia a oni nie, tak aspoň v niečom nech sú lepší. Čo sa týka prednášok a prezentácií, snažila som sa vyberať také, čo nemali veľmi dôležitý názov, lebo som im nerozumela. Samozrejme nie kvôli nedostatku vzdelania, ale kvôli portugalštine. Nerada to priznávam, ale keď hovorili veľmi rýchlo a veľmi múdro, používajúc termos tecnico, tak som to vzdávala a občas som si zdriemla. Doobedu boli povinné prednášky, poobede sa to delilo do malých skupín a mohli sme si vybrať prezentácie podľa vlastného gusta. A tak si tak listujem programom a tam prezentácia s názvom „Hovno a papier“, no kto by nebol zvedavý o čom bude reč. A neľutovala som. Reč bola o záchodoch. Presnejšie, či je potrebné deliť záchody na pánske a dámske, kedže v dnešnej dobe už máme medzi sebou viacej transexuálov než by sme predpokladali. Myslím to vážne, keď mi začali rozprávať o operáciach a ako to ide ľahko a ako si to v podstate iný človek nevšimne a pak keď som sa rozprávala s jedným chlapom, čo bol predtým žena, myslím, že už si nikdy viacej nebudem istá s kým sa bavím. No naspäť k mojej diskusnej skupine. Bolo nás pomenej a tak sme sa všetci dostali k slovu. Každý uviedol nejaký prípad na podloženie názoru a tak ma celkom zaujali prípady, záchodov na strednej škole pre homosexuálov, čo sme úplne zavrhli. Je to ako oddelený záchod pre fyzicky postihnutých. Tak tam padol návrh pre transexuálov. Najlepšia bola jedna kočka, ináč psychologička, ktorá rannú prednášku prerušila tým, že tam prišla hore bez, aby ukázala aké je nespravodlívé, že chlapi sa môžu ukazovať na verejnosti hore bez a ženy nie. Len tak mimo témy, mala úžasné tetovanie na chrbte, aj som jej to povedal, tak sa potešila. No táto mladá psychologička prišla s návrhom a aj príkladom, že záchody by mali byť rozdelené podľa toho načo tam idete. Na to uviedla príklad z mesta Curitiba tu v Brazílií, kde v suteréne reštaurácie je spoločné WC s niekoľkými pisoármi, normálnými kabínkami a potom s boxami s čiernym závesom. Prečo box s čiernym závesom? Na sex! Aby chtiví nezavadzali na záchodoch a netvorili sa tak rady. Už chápete ten kondom?? Posledný deň, bol môj deň, kedy nasledovala moja prezentácia a v mojej skupine som mala mladíka, ktorý robil rozbor filmu o dvoch homosexuáloch vychovávajúcich dieťa, ďalšieho mladíka, ktorý dodnes neviem o čom hovoril, bo hovoril veľmi múdro, ale názov jeho práce bola „Poznámky o ponížení“, hovoril niečo o pornografií a o ľuďoch s nejakým postihnutím. Posledná bola jedna mladá slečna čo hovorila o femisnistickom porne. A aby som nezabudla na moju prácu o Ghada Amer, egyptskej výtvarníčke, ktorá za námety svojích prác používa pornografické motívy nájdené na pornostránkach a podobne. Neskôr článok preložím, aby ste bližšie vedeli o čom je reč a pak ho sem zavesím. Ja som nebola nadmieru so sebou spokojná. Rozhodla som sa urobiť prezentáciu v portugalštine. Prvý plán bola angličtina, ale pak som zmenila názor. No kolegovci povedali, že to bolo zrozumiteľné a že som bola dobrá, no tak neverte im. Poviem vám pravdu, bavil ma tento kongres. Nikdy ma nenapadlo, že sa takouto témou niekedy budem zaoberať, ale začala som zase čítať Freuda a Foucalta, tentokrát s iným zámerom a páči sa mi to. Doba sa mení a s ňou aj vzťahy. Brazília je plná homosexuálov a ja tu mám veľa známych a je fajn sa pozrieť do ich života. Ako to je. Nemám v pláne meniť orientáciu, ale na záver sme sa zhodli na tom, že svet je gay a tak je fajn, keď mu človek rozumie. V sobotu sme mali voľno a tak som si spravila prehliadku majákom a prišla som nato, že v minulom živote som bola určite námorník a ktovie, či som neobjavila Brazíliu, lebo keď som vošla do majáka, cítila som sa tam ako doma. Ale to poznáte, moje pocity. Po prehliadke už len jeden plán a to pláž. Prišla som na pláž o desiatej a odišla o pol šiestej. Pohoda ako má byť a k tomu všetkému som tam ešte stretla aj jednu Slovenku a Češku, tak som si precvičila trochu slovenčinu. Výlet za mnou. Ďalší už o tri týždne. Smer Uruguaj …..... aaaaaaaaaaaaaaa sa tešíííííííííím. Teraz len za oddychom. Žiadna práca.