Cesta v case
Tento víkend som si zase raz pripomenula, prečo mám rada cestovanie a spoznávanie nových miest a ľudí, ich každodennosť a to čo ich robí šťastnými, či smutnými. Ak poviem, že som si na víkend odskočila do Uruguaja, tak ma budete mať za snoba. No ono je to tu za kopcom. Dve hodiny letu a ste na mieste. V podstate to bola návšteva starých známych. Už keď sme na jednom kontinente, tak by to bola hanba, aby som ich nešla pozrieť.
Už na letisku v Montevideo mi bolo jasné, že zažijem niečo staré známe a že to tu veľa nebude mať spoločné s latinskou Amerikou. Všetko čisté, upravené ako sa hovorí tiptop. V letišnej hale ma už čakal môj starý dobrý známy, komu rodina hovorí Raul. Spoznali sme sa ešte na Slovensku a vtedy som mu sľúbila, že jeden deň ho určite prídem pozrieť. Mal ťažkú hlavu z toho, že nepozná turistické miesta a nevie kde by ma mal zobrať, tak som svojho sprievodcu ukľudnila, že som prišla na návštevu a že nie som turista. Na mojom zozname boli len tri veci: 1. vypiť pivo so slovákmi (vysvetlím zachvíľu), 2. zistiť či sa dohovorím po španielsky, 3. vidieť múzeum J. T. Garcia, umelca, ktorého som spoznala s prvým uruguajčanom v mojom živote a o ktorom mi neskôr hlavne Raulito veľa rozprával. Raulito mi dal ešte na Sk na rozlúčku odznak s jeho kresbou (kresbou toho umelca) a vtedy sme sa dohodli, že raz pôjdeme spolu do jeho múzea. Plán jasný, takže hor sa do Montevidea.
Montevideo pripomína Európu a na chvíľu som mala pocit, že som neodišla len z Brazílie, ale celkovo z Južnej Ameriky. Aj keď aby sa vám niekto snažil predať ponožky v autobuse sa asi v Európe nestane. Neskôr som oľutovala len to, že som si jedny nekúpila. Ďalšie dni by sa zišli aj ako rukavice. Vstúpiť do domu Raulita a hlavne do jeho izby je ako návrat v čase. Na chladničke magnetky zo Slovenska, na poličke slovenská keramika. V jeho izbe na fotke zarámovaný KERIC tím, do ktorého som ešte patrila aj ja, plechovka Kozel, Kafka, všetko o Poľsku v španielčine, kniha v slovenčine „Takmer všetko o sovietskom človeku“ a medzi tím všetkým kniha MOMO, ktorú som mu dala ja, keď sme sa bavili o živote a čase a ktorú som ja dostala pred piatimi rokmi, keď som sa s niekým iným ešte v Londýne tiež bavila o živote a čase.
Veľa času som v Montevideo nemala, tak som ani neuvažovala o oddychu po ceste. Sprcha, niečo pod zub a poďme odškrtnúť prvý bod zo zoznamu. Deň bol krásny. 28 stupňov je ideálnych na pláž a stetnutie slováčok (jasné, že viem, že správne je „sloveniek“, to len tak, ok ??), ktoré mometálne dobrovolničia v Uruguaji. Na ulici stretáte ľudí s termoskami alebo pivovými fľašami. Sadnúť do baru a dať si pivko je vraj drahá záležitosť a preto väčšina volí možnosť sadnúť na trávu s litrovkou piva v ruke. Termoska je na horúcu vodu, na zalievania maté. Maté je ľudovo povedané čaj, ktorý sa tu pije na litre. Ak však poviem, že je to čaj, tak vlastne nepoviem pravdu a vy si to vlastne neviete predstaviť, čo to je. Mám chuť napísať, tak si to vygooglite, ale zase staršie generácie budú mať problém s tým, čo je to vygoogliť a tak to asi predsa len budem musieť vysvetliť. Teda, čo je maté, nie čo je googliť. Maté samo o sebe je niečo ako hrnček guľatého tvaru, vačšinou kovový, potiahnutý kožou, alebo drevený. Sučasťou toho je kovová slamka zakončená sitkom na spodu. Do maté sa dá bylina, ktorá sa zhodou okolností (kto by to čakal), tiež volá maté. Nie však ako u nás, keď robíme čaj. Dáme dve lyžičky (preto to nieje čaj), ale táto nádoba, hrnček sa naplní do plna touto nadrvenou rastlinou a tak sa zaleje horúcou vodou, vypije a keď máte chuť zase zalejete ten istý obsah vypijete a zase zalejete ten istý obsah a vypijete a proste tak celý deň. Spýtala som sa môjho sprievodcu na to, prečo to robia a čo je to za tradíciu, ale nevedel mi to vysvetliť a tak si to prezmenu budem musieť ja vygoogliť. Kočky slováčky nás už čakali na pláži, ponúkli mi maté (už sú z nich uruguajčanky) a pak sme si išli aj my kúpiť niečo s percentami a zvolili sme si romantiku na pláži s malými odpornými komármi, ktorí štípali ako by mali na večeru európsku krv prvý krát a po ktorých zase vyzerám ako by som prekonala kiahne.
Na druhý deň nás zobudil dážď a teplota klesla z 27 na 12 a moje papučkovské tenisky, ala brazílska zima mali čo robiť, aby moje nohy udržali v teple a v suchu. Vtedy som si spomenula na autobusovú predavačku. Jej ponožky by som si v tej chvíli dala aj na uši. Na taký šok som nebola pripravená. Však už je koniec zimy. Naštastie sme mali na pláne len galérie a tak ma to až tak nemrzelo. Stihli sme tri galérie, kedže sme mali uruguajské tempo a z domu sme sa vytiahli o druhej poobede. Tretí bod splnený. Večer sa malo ísť veľmi baviť, ale celé družstvo sa zhromaždilo o druhej ráno. A to som už povedala, že asi nie. Nie som stará, len mám iný životný štýl. Napratať sa pizzou o polnoci a pak trsať do siedmej rána, tak to fakt nie. Poslala som mládež na didžinu a ja som si išla snívať moje krásne sny. Ďalší deň už bol deň odchodu. Ako som hovorila, bolo to len na krátko. Teplota ešte klesla na 8 stupňov a to už nevykrývalo ani moje menžestrové sáčko ani moje papuče, takže bol naozaj čas ísť.
Ako to už na mojích cestách býva, musí sa niečo stať. Niekedy som si hovorila, že je to trest. Dnes už viem, že je to preto, aby som mala o čom písať. A tak to začalo ráno, keď som čakala svoj bus na letisko na zastávke, ktorá už nefunguje. Až tretí šofér mi ukázal, že sa musím premiestniť. Čas sa krátil, ale prišiel ďalší povoz. Cestujem, cestujem a tak vidím letisková hala, nápisy, prílety, odlety. Dobre sme, vystupujeme. Ups. Parkovisko s dvomi autami, letisko oplotené, na plote nápis „zákaz vstupu“, nie sme dobre. Čas sa kráti. Z ničoho nič sa na parkovisku objaví ujo s krabicou. Bod 2, odškrtnutý- dohovorím sa v španielčine. Prišli sme spolu nato, že som vystúpila na starom letisku a že nové je ešte nejaký kilometer. Dobrí ľudia nevymreli a ujo mi dal odvoz na nové letisko, aj keď išiel opačným smerom. Stihla som. Lietadlo skoro prázdne. Sedela som sama. Sao Paulo pod nami. A sme doma. Na letisku autobus s nápisom autobusová stanica. Nastupujem, ale ešte sa uisťujem u šoféra, či naozaj a on, že naozaj. Šťastná z dobrých koncov som sa zasnívala a prebral ma len šofér s otázkou: „slečna nechceli ste vystúpiť na autobusovej?“ a ja že áno a on že no tak šup šup. Ešte, že som sa ho opýtala, či teda ide na tú stanicu, bo sa možno ešte dodnes vozím po Sao Paule.
V momentoch čakania a vozenia sa, som rozmýšľala, či som unavená z cestovania. Niekedy, keď vidím letisko, poviem si, zase ?? Ale prišla som nato, že nie. Som unavená z mestskej turistiky. Keď mi môj sprievodca povedal, že nepozná turistické pointy, tak sa mi až uľavilo, že ma nejde vláčiť po všetkých starých kostoloch, ktoré sú zaujímavé len preto, že sú staré. Nebavia ma turisti, čo si fotia všetky kamene v meste, lebo ktovie, či tam už niesu nejaký ten rok i dva. Rozhodla som sa, že idem naozaj šetriť a nabližšia cesta bude niekde do divočiny. Aj keď nabližšia cesta je na Slovensko, ale aj tak to je vlastne divočina.
Na záver len nejaké pikošky z cesty. V Montevideu chodia smetiari na koni so zapriahnutým kočom. Myslím, že sú to nie tak úplne smetiari, ale skôr vyberači smetí, ktorí ich ďalej ešte nejak využijú. Uruguaj je krajina s najnišším počtom mladých obyvateľov, ale zato s najvyšším počtom mladých uväznených. Začo sedia presne neviem. No a úúúplne na záver je poznatok môjho parťáka, ktorý si vždy myslel, že slováci pijú veľa, ale už vie, že to uruguajčania piju málo … :) Letenka smer Slovensko je zakúpená na deň 14.12. Sao Paulo- Praha a tak do skorého videnia dámy a páni.
Kongres v Salvadore
Po dlhej dobe som zase raz vytiahla päty z môjho príbytku. Tentokrát trochu za oddychom, trochu pracovne. Už dávnejšie som si poslala článok na jeden medzinárodný kongres v Salvadore, tu v Brazilií a čuduj sa svete, bol schválený a ja som tak bola pozvaná ho ísť prezentovať. Našťastie nás bolo viacej z mojej štúdijnej skupiny, takže som necestovala sama. Väčšinu nám platila univerzita a tak si hovorím, no nekúp to .. !!!
Vyrážali sme skoro ráno o piatej, ale brazílčanom je jedno kedy cestujú. Ako náhle sadnú do busu, musia spievať. Ja som zatvorila oči a tvárila sa, že spím. Nechcela som sa cítiť trápne, že neovládam texty. Radšej som bola za trápnu, že spím. Cesta bola dlhááááááááá a dorazili sme na koniec prvého dňa a na koniec poslednej prednášky. Len sme si zobrali dary, ukázali sa, že sme došli a išli sme hľadať niečo, kde sa dalo najesť a napiť. Na uvítanie sme dostali tašku s logom kongresu. V nej pero z recyklovaného materiálu a kondom, ktorý dúfam, nieje tiež recyklovaný. Aby ste nemysleli, že brazílčania normálne vítajú navštevníkov kongresov s kondómom, ale je veľmi dôležité vedieť o čom bol kongres. Názov je „Štúdie o rozlišností sexuality a pohlavia“. Preložila som to tak laicky, ale v podstate je to také väčšie stretnutie homosexuálov a ich kamarátov. V našej skupine sme mali len dvoch gayov, ale tam som sa na chlapov radšej ani nepozerala, lebo by som len ostala so slinov. Ak sa namňa nejaký chlap aj pozrel, tak si len určite obzeral moje oblečenie a ak to bol nejaký transexual, tak mi závidel aj tie moje prsia. Ale zistila som, že mám úspech u žien a keby aj ony mali úspech u mňa, tak sa už vraciam s priateľkou za ruku.
Druhý deň otvorili dvaja trans, ktorí nám zatancovali na muzičku od Madony, oblečení ako mníšky. No mníšky, upresním, mali to čudo na hlave čo aj mníšky a ten biely golier, pod ktorým už nemali nič. Dole mali sukňu, ktorá bola v predu otvorená a mali čierne silonky. Na nohách mali topánky s 20 cm opätkom. Dvaja chlapi, ktorí boli chudší ako ja. To by ma ani tak nehnevalo, ale čo ma vážne naštvalo, že títo dvaja narúžovaní fešáci chodili na opätkoch s väčšou ľahkosťou a elegatnosťou ako ja. Ako by sa s opätkami na nohách narodili. Najprv som si povedala, že sa to naučím aj ja, nech nezaostávam, ale pak som si povedal, že im to nechám. Však ja mám prsia a oni nie, tak aspoň v niečom nech sú lepší.
Čo sa týka prednášok a prezentácií, snažila som sa vyberať také, čo nemali veľmi dôležitý názov, lebo som im nerozumela. Samozrejme nie kvôli nedostatku vzdelania, ale kvôli portugalštine. Nerada to priznávam, ale keď hovorili veľmi rýchlo a veľmi múdro, používajúc termos tecnico, tak som to vzdávala a občas som si zdriemla. Doobedu boli povinné prednášky, poobede sa to delilo do malých skupín a mohli sme si vybrať prezentácie podľa vlastného gusta. A tak si tak listujem programom a tam prezentácia s názvom „Hovno a papier“, no kto by nebol zvedavý o čom bude reč. A neľutovala som. Reč bola o záchodoch. Presnejšie, či je potrebné deliť záchody na pánske a dámske, kedže v dnešnej dobe už máme medzi sebou viacej transexuálov než by sme predpokladali. Myslím to vážne, keď mi začali rozprávať o operáciach a ako to ide ľahko a ako si to v podstate iný človek nevšimne a pak keď som sa rozprávala s jedným chlapom, čo bol predtým žena, myslím, že už si nikdy viacej nebudem istá s kým sa bavím. No naspäť k mojej diskusnej skupine. Bolo nás pomenej a tak sme sa všetci dostali k slovu. Každý uviedol nejaký prípad na podloženie názoru a tak ma celkom zaujali prípady, záchodov na strednej škole pre homosexuálov, čo sme úplne zavrhli. Je to ako oddelený záchod pre fyzicky postihnutých. Tak tam padol návrh pre transexuálov. Najlepšia bola jedna kočka, ináč psychologička, ktorá rannú prednášku prerušila tým, že tam prišla hore bez, aby ukázala aké je nespravodlívé, že chlapi sa môžu ukazovať na verejnosti hore bez a ženy nie. Len tak mimo témy, mala úžasné tetovanie na chrbte, aj som jej to povedal, tak sa potešila. No táto mladá psychologička prišla s návrhom a aj príkladom, že záchody by mali byť rozdelené podľa toho načo tam idete. Na to uviedla príklad z mesta Curitiba tu v Brazílií, kde v suteréne reštaurácie je spoločné WC s niekoľkými pisoármi, normálnými kabínkami a potom s boxami s čiernym závesom. Prečo box s čiernym závesom? Na sex! Aby chtiví nezavadzali na záchodoch a netvorili sa tak rady. Už chápete ten kondom??
Posledný deň, bol môj deň, kedy nasledovala moja prezentácia a v mojej skupine som mala mladíka, ktorý robil rozbor filmu o dvoch homosexuáloch vychovávajúcich dieťa, ďalšieho mladíka, ktorý dodnes neviem o čom hovoril, bo hovoril veľmi múdro, ale názov jeho práce bola „Poznámky o ponížení“, hovoril niečo o pornografií a o ľuďoch s nejakým postihnutím. Posledná bola jedna mladá slečna čo hovorila o femisnistickom porne. A aby som nezabudla na moju prácu o Ghada Amer, egyptskej výtvarníčke, ktorá za námety svojích prác používa pornografické motívy nájdené na pornostránkach a podobne. Neskôr článok preložím, aby ste bližšie vedeli o čom je reč a pak ho sem zavesím.
Ja som nebola nadmieru so sebou spokojná. Rozhodla som sa urobiť prezentáciu v portugalštine. Prvý plán bola angličtina, ale pak som zmenila názor. No kolegovci povedali, že to bolo zrozumiteľné a že som bola dobrá, no tak neverte im. Poviem vám pravdu, bavil ma tento kongres. Nikdy ma nenapadlo, že sa takouto témou niekedy budem zaoberať, ale začala som zase čítať Freuda a Foucalta, tentokrát s iným zámerom a páči sa mi to. Doba sa mení a s ňou aj vzťahy. Brazília je plná homosexuálov a ja tu mám veľa známych a je fajn sa pozrieť do ich života. Ako to je. Nemám v pláne meniť orientáciu, ale na záver sme sa zhodli na tom, že svet je gay a tak je fajn, keď mu človek rozumie.
V sobotu sme mali voľno a tak som si spravila prehliadku majákom a prišla som nato, že v minulom živote som bola určite námorník a ktovie, či som neobjavila Brazíliu, lebo keď som vošla do majáka, cítila som sa tam ako doma. Ale to poznáte, moje pocity. Po prehliadke už len jeden plán a to pláž. Prišla som na pláž o desiatej a odišla o pol šiestej. Pohoda ako má byť a k tomu všetkému som tam ešte stretla aj jednu Slovenku a Češku, tak som si precvičila trochu slovenčinu. Výlet za mnou. Ďalší už o tri týždne. Smer Uruguaj …..... aaaaaaaaaaaaaaa sa tešíííííííííím. Teraz len za oddychom. Žiadna práca.
Deň priateľstva
Už vyše roka žijem bez televízora a akýchkoľvek elektrospotrebičov. V mojom byte nájdete iba dva spotrebiče a to počítač a chladničku. Ani jeden deň z tohto roku som nemala pocit, že by mi niečo chýbalo ani v momente, keď musím všetko prať ručne. Myslela som si, že mi bude chýbať telka, ale nakoniec som prišla nato, že ani tá nie. Ak si chcem pozrieť nejaký film, oproti domu mám požičovňu. Väčšinu filmov sú tak či tak točené podľa kníh a keď si ich človek pozrie, tak aj tak povie, že kniha bola lepšia... načo sme to pozerali!? Po večeroch si teda radšej prečítam knihu a nemrzí ma, že som pozerala niečo, čo aj tak bolo napísané lepšie.
Správy si človek prečíta na nete a tak sa dozvie, že pašeráci vedia postaviť lepší tunel ako tie čo sú postavené za štátne. Asi majú viacej peňazí. Však, keď pozriem do rubriky politika a vidím naších poslancov božekat, čudujem sa, že národ slovenský ešte nezomrel od hladu. Držím vám palce tam doma. A aj tak si myslím, že človek nemusí vedieť naozaj o všetkom, čo sa deje vo svete. Sú to len samé zlé správy. Potom je z toho smutný a rozmýšľa, čo sa to stalo. Prečo je svet taký zlý. Trochu preháňam, berte to ako iróniu, ale človek citlivejší z toho môže mať aj depresiu. Môj starký bol šťastný cez leto a smutný cez zimu. Nebolo to počasím. Leto však strávil celé na svojej chalúpke a správy ho nezaujímali. Večer unavený po celom pracovnom dni v záhrade si ľahol a pri telke spal. V zime bol doma a večer tak pozerával správy pozorne a potom bol z toho nešťastný, čo sa to v tom svete deje. Za jeho čias to tak nebolo. Bolo, ale on o tom nevedel.
Prebehnem teda len tituly článkov, nič ma nazaujalo. Prečítam horoskop, ten klame. Vraj ma partner dnes milo prekvapí. Nemám partnera. Môžem hľadať na všetkých stránkach, ale to, že dnes je svetový deň priateľstva a kamarátstva nikde nenájdem. Kto už dnes oslavuje kamarátstvo. A tak otvorím FB, najkamarátskejší portál. Tam už niekto niečo také píše. A tak želém všetkým mojím 511 kamarátom super deň kamarátstva. 70% mojích friendov tomuto statusu tak či tak nerozumie a prekladať sa mi to do všetkých jazykov nechce. Nejakých 10% ľudí ani netuším odkiaľ poznám. Nech mi to prepáčia, ale mám slabú pamäť na tváre aj na mená. Kamaráti vraj zaberajú čas, ktorý by sme mohli využiť na niečo praktickejšie ako napríklad na prácu. Napísal to aj Michale Ende v knihe Momo a vytvoril tak mužov v šedých oblekoch, ktorí prišli z banky, ktorá šetrí nás čas a dohliadajú nato, aby sme dlho neklábosili s našími kámošmi a vrátili sa naspäť do práce. Milujem tú knihu, lebo Momo to nakoniec dokáže, otvorí nám oči a banka čo nám šetrila čas pôjde do čerta.
Nevieme ani oddychovať. To čo sa niekedy nazývalo oddychom, dnes je lenivosťou. Ak cez víkend nič nerobíte, len tak ležíte, počúvate hudbu alebo čítate knihu ste lenivý. Mali by ste toho stíhnúť. Vyriadiť byt, na volejbal, pak zaplávať, potom ešte niečo a tak niečo, len si nesadnúť, lebo vás v pondelok nazvú lenivým. Zase preháňam. Som nahnevaná, niekto nechal piesok na ceste, môj bicykel to pri brzdení nezvládol, skončila som pod autom. Koleno v čudu, už druhý víkend budem doma. Neznášam len tak sedieť a „oddychovať“. Telku nemám a filmy, čo mám doma, už som všetky videla. Chcela som ísť na cyklo túru, ale bohužial. Kámošov tu nemám, lebo som sa odsťahovala na druhú stranu oceánu, tak mi treba. Tých pár ľudí, čo tu poznám, sú vycestovaní, však sú prázdniny. Cez FB mi želajú šťastný deň priateľstva. Si robia srandu.
Dúfam, že som vám nepokazila náladu.Želám pekný deň
O mojom najdlhsom vztahu...
Veľa krát sa ma ľudia pýtajú aká je Brazília. A ja naozaj neviem odpovedať. Tým, že je veľká skoro ako Európa, každý jej kút je iný. Niekde chýba organizácia, v inom kúte skôr pôsobia ako na vojne. No už som nato prišla ako opísať Brazíliu. Brazília je ako vzťah. Na začiatku ste všetkým očarený, všetko je tak krásne a farebné. Vy sa cítite ako v raji a nechce sa vám ani spať. Iba by ste tancovali, bavili sa a nasávali tú úžasnú energiu. Potom príde ťažké prebudenie a vy začínate spoznávať realitu a ako to naozaj je. Pomaly zisťujete, že veľa vecí nefunguje. Že na veľa ľudí a ani informácie sa nedá spoľahnúť. Tak napríklad zdravotníctvo. Tu neexistuje zdravotné poistenie. Možte si platiť niečo ako zdravotný plán. Platí sa mesačne podľa toho koľko máte rokov. Ak to prepočítam, tak na môj vek by som mesačne platila 130 eur. Niektorých doktorov máte zdarma, u iných máte nejakú tú zľavu tak isto ako aj pri hospitalizácií v nemocnici. U doktorov nieste uprednostňovaný, takže si na svoj termín počkáte niečo okolo mesiaca. Druhá možnosť je platiť plnú čiastku. Prijatie vás u doktora stojí minimálne 70 eur, pak to už ide vyššie. Testy krvy a podobne, za jeden test platíte niečo okolo 10 eur. Ak vás teda doktor pošle na vyšetrenie krvy a bude chcieť vidieť železo, biele, červené krvinky... už vám to dokopy robí 30. U zubára môžete úplne v kľude nechať tých 500 eur, bez srandy. No na záver je tu ošetrenie zadarmo. Každá časť mesta má svoju polikliniku. Ak chcete byť ošetrený musíte tam ísť, napríklad v mojej časti mesta o tej piatej ráno. Doktor začína o siedmej a ošetrí prvých desiatich. V chudobnejších častiach kde nikto určite nemá nato, aby si zaplatil súkromného doktora a všetci sú odkázaní na bezplatné zdravotníctvo, sa chodí na nočnú. Pacient si ide obsadiť svoje miesto už večer a čaká celú noc, aby bol možno ráno ošetrený. Ak sa niekoho spýtam ako to riešia, všetci mi vždy povedia: „Robím všetko preto, aby som nebol chorý.“ Aj to je istý druh poistenia sa.
A tak ako aj vo vzťahu, máte dve možnosti. Jedna je zvyknúť si, naučiť sa isté veci rešpektovať a naučiť sa s tým žiť. Druhá možnosť je vykašľať sa nato, zbaliť kufre a hľadať na inom mieste. Premňa je život v Brazílií mojím nadlhším vzťahom. Ešte som sa nenaučila žiť so všetkým, ale určite som si už zvykla, tak uvidíme dokedy nám to ešte vydrží a či z toho raz bude aj svadba... :)
Na celý svet zabúdam cez okno...
Jaro FILIP- Cez okno
Na celý svet sa dívam cez okno
lebo všade dobre doma najlepšie
Na celý svet zabúdam cez okno
po ruskej vodke ho mám najväčšie
Chicago Paríž, Dilí Róma
Cez okno vidím a sedím doma
Chicago Paríž, Dilí Róma
Cez okno vidím a sedím doma
®: Cez okno si môžme tykať
cez okno sa môžme stýkať
cez okno vyletí dýka
cez okno zastrelím býka
cez okno sa krásne hýka
cez okno urazím strýka
cez okno budeme pykať
cez okno skúšame dýchať
Na celý svet sa dívam cez okno
doma je najlepšie a všade je dobre
Celý svet zabúdam cez okno
každý to okno odo mňa žobre
Čechov, Maďarov a svet dindov
pozorne sledujem cez svoj Window
Na celý svet sa dívam cez okno
lebo všade dobre doma najlepšie
Na celý svet zabúdam cez okno
po ruskej vodke ho mám najväčšie
Chicago Paríž, Dilí Róma
Cez okno vidím a sedím doma
Chicago Paríž, Dilí Róma
Cez okno vidím a sedím doma
®: Cez okno si môžme tykať
cez okno sa môžme stýkať
cez okno vyletí dýka
cez okno zastrelím býka
cez okno sa krásne hýka
cez okno urazím strýka
cez okno budeme pykať
cez okno skúšame dýchať
Na celý svet sa dívam cez okno
doma je najlepšie a všade je dobre
Celý svet zabúdam cez okno
každý to okno odo mňa žobre
Čechov, Maďarov a svet dindov
pozorne sledujem cez svoj Window
Čo robí slovenka, keď celá Brazília sambuje?
Učí sa háčkovať... :)))
toto sú prvé výsledky môjho nového koníčka...
Cesta do krajiny zazrakov
v hlavných úlohach:
Alica- moja veliká maličkosť
králik- slečna z realitky číslo jedna
kráľovná- slečna z realitky číslo dva
mačka- kamarátka Cema
klobúčnik- môj spolubývajúci
Všetko sa to začalo už dva mesiace dozadu, keď Alica začala hľadať svoj vytúžený Wonderland (krajina zázrakov). Nájsť svoje miesto na zemi nieje také jednoduché a chvíľu to trvá. A presne preto aj Alica potrebovala veľa trpezlivosti, kým sa dostala do svojho wonderlandu. Jedného januárového dňa stretla králika, ktorý pred ňou mával klúčami od tých správnych dverí. Na chvíľu dovolil Alici nazrieť dnu. Vzápätí nato však buchol dverami, miestnosť sa zakrútila, Alici sa zamotala hlava a stratila rovnováhu. Keď sa prebrala, dvere do wonderlandu tam už neboli. Len odkaz na stole: „nájdi kráľovnú, ona ti ukáže cestu“. Alica sa obhliadla a uvidela šípku s nápisom „kráľovstvo“. Vybrala sa teda smerom určeným. Vedela, že to nebude ľahká cesta, ale bola odhodlaná dostať sa do vytúženého cieľa.
V tomto momente začína cesta Alici do krajiny zázrakov. Čakalo ju niekoľko úloh, ktoré musela splniť, aby sa zázračné dvere zase raz otvorili. Na začiatok potrebovala nájsť dve zázračné osoby, ktoré jej mali vydať zázračné papiere, ktoré tak potom musela odovzdať kráľovnej, aby jej zase ona vydala kluče od wonderlandu. Alica nemala ani potuchy ako tieto osoby vyzerajú a ani kde by ich mala hľadať. Vybrala sa teda jedinou cestou, ktorú mala pred sebou a každého koho stretla sa opýtala, či nemajú zázračné papiere, ktoré potrebovala. Nikto však o ničom nevedel. Každý sa naňu pozeral ako na blázna. Nikto nič nevedel o zázračných papieroch. Niektorí vyzerali, že by aj vedeli, ale nechceli vedieť. Z niektorých ľudí išiel strach pri vyslovení slova kráľovná. Ako si tak Alica už týždeň vykračuje a hľadá odrazu sa pred ňou objaví mačka s velikánskym úsmevom. Pozrie naňu a hovorí: „možno ti viem pomôcť, možno poznám niekoho kto by ti tie papiere mohol dať. Moja panička má presne také papiere aké potrebuješ. Ak pekne poprosíš, donesiem ti ich.“ Alici bola mačka veľmi sympatická. Poprosila ju teda a mačka hneď nato zmyzla. Vrátila sa na druhý deň aj so záračnými papiermi pre Alicu. Jednu zázračnú osobu alebo teda stvorenie Alica našla. Ostávala jej teda ešte jedna. Netrvalo to však dlho a dva dni nato sa Alica dostala na miesto, ktoré už odniekiaľ poznala. Bola to lúka, uprostred stôl a na stole pripravená káva a koláče. Za vrchom stola sedel klobučník. Usmial sa na Alicu a hovorí: „Mám niečo, čo by ťa mohlo zaujímať. Povedz me, že mám nejaké tie zázračné listiny, ktoré by ti mohli pomôcť otvoriťznovu dvere do Wonderlandu.“ Alica si teda prisadla ku Klobučníkovi, dala si s nim kávu, ponúkla sa koláčmi a dohodla sa s klobučníkom na vydaní listín pre kráľovnú. Alica cela natešená si kráčala krajinou a v ruke si niesla kopec papierov, že by vo zbere surovín aj čo to zarobila. No teraz nešlo o peniaze, ale o kľúče, ktoré mali otvoriť dvere do jej nového sveta. Kráľovstvo našla rýchlo. Nasmeroval ju inštinkt. Keď prišla ku kráľovnej, tá sa naňu pozrela a začala sa smiať. „Je mi ľúto Alica. Budeš sa však musieť vrátiť na začiatok a vypýtať si ďalšie dokumenty. Toto sú všetko staré listiny. Ak chceš kľúče od wonderlandu, musíš nájsť nové dokumenty. Dávam ti ešte štyri dni. Ak to nestihneš, kľúče od wonderlandu dostane niekto iný.“ Alica ostala zarazená a prvé, čo je napadlo bolo, že nemá šancu. Trvalo týždeň, kým prišla do kráľostva od klobučníka. Ako má stihnuť vrátiť sa tam a naspäť. No nevzdala sa. Bola celkom v dobrej forme a tak sa rozbehla a bola odhodlaná utekať tam aj naspäť, aby jej wonderland nevyfúkol niekto iný. A tak utekala dňou aj nocou, dňou aj nocou, nič nejedla, nič nespala, len aby to stihla. Zabúchala na dvere klobúčnika, vypýtala si papiere, no ten jej povedal, že nemá a že musí poslať svojho asistenta, aby ich išiel vyzdvihnúť do ďalšieho mesta. Všetko to malo trvať dva až tri dni. Alica verila, že sa to stihne a rýchlo utekala k mačke pre chýbajúce papiere. Po ceste sa zastavila u klobúčnika no on ešte stále čakal asistentov návrat. „Utekaj do kráľovstva Alica, ja pošlem svojho asistenta za tebou a hádam to stihneme,“ utešoval ju klobučník. „Tu si v krajine omeškaných hodín, nikto a nič tu nikdy nieje načas. Určite aj kráľovná bude meškať.“ Alica teda spoliehala na klobučníkove slová a utekala do kráľovstva. Asistent tam samozrejme ešte nebol, ale kráľovná jej teda dala ešte jeden deň. Asistent to stihol no kráľovnej chýbali podpisy na papieroch a tak poslala Alicu zase naspäť. Alica sa už VEĽMI nahnevala (snažím sa nepoužívať v tomto príbehu neslušné slova, ktoré boli v reálnom živote použité) a poprosila kráľovnej posla, aby jej požičal koňa. Nakoniec to Alica stihla všetko načas. Všetky dokumenty, všetky podpisy a za odmenu jej boli vydané kľuče do Wonderlandu. Teraz si už sedí vo svojej krajine zázrakov a zdieľa s vami svoj príbeh ako to už robí desať mesiacov.
Milí mojí sčítaní čitatelia. Ako ste už asi pochopili, zase raz som sa presťahovala. Bol to boj s drakom, ktorý sa volá byrokracia a chodila som do realitky každý deň, aby mi za každým povedali, že mi ešte niečo chýba. Ak chcete prenajať byt v Brazíliií, potrebujete dvoch ručiteľov, čiže dvoch ľudí, čo majú na seba napísanú nejakú nehnuteľnosť. A to vôbec nieje jednoduché a hlavne tu ľudia majú strach z realitiek, boja sa ručiť, obávajú sa, že prídu o svoje domy. No koniec som našla dvoch dobrákov a teraz je to už namne. Pomaly zariaďujem a teším sa zo svojho malého bytíku, kde začínam v podstate zase raz odznova.
Držte palce... :)
Alica- moja veliká maličkosť
králik- slečna z realitky číslo jedna
kráľovná- slečna z realitky číslo dva
mačka- kamarátka Cema
klobúčnik- môj spolubývajúci
Všetko sa to začalo už dva mesiace dozadu, keď Alica začala hľadať svoj vytúžený Wonderland (krajina zázrakov). Nájsť svoje miesto na zemi nieje také jednoduché a chvíľu to trvá. A presne preto aj Alica potrebovala veľa trpezlivosti, kým sa dostala do svojho wonderlandu. Jedného januárového dňa stretla králika, ktorý pred ňou mával klúčami od tých správnych dverí. Na chvíľu dovolil Alici nazrieť dnu. Vzápätí nato však buchol dverami, miestnosť sa zakrútila, Alici sa zamotala hlava a stratila rovnováhu. Keď sa prebrala, dvere do wonderlandu tam už neboli. Len odkaz na stole: „nájdi kráľovnú, ona ti ukáže cestu“. Alica sa obhliadla a uvidela šípku s nápisom „kráľovstvo“. Vybrala sa teda smerom určeným. Vedela, že to nebude ľahká cesta, ale bola odhodlaná dostať sa do vytúženého cieľa.
V tomto momente začína cesta Alici do krajiny zázrakov. Čakalo ju niekoľko úloh, ktoré musela splniť, aby sa zázračné dvere zase raz otvorili. Na začiatok potrebovala nájsť dve zázračné osoby, ktoré jej mali vydať zázračné papiere, ktoré tak potom musela odovzdať kráľovnej, aby jej zase ona vydala kluče od wonderlandu. Alica nemala ani potuchy ako tieto osoby vyzerajú a ani kde by ich mala hľadať. Vybrala sa teda jedinou cestou, ktorú mala pred sebou a každého koho stretla sa opýtala, či nemajú zázračné papiere, ktoré potrebovala. Nikto však o ničom nevedel. Každý sa naňu pozeral ako na blázna. Nikto nič nevedel o zázračných papieroch. Niektorí vyzerali, že by aj vedeli, ale nechceli vedieť. Z niektorých ľudí išiel strach pri vyslovení slova kráľovná. Ako si tak Alica už týždeň vykračuje a hľadá odrazu sa pred ňou objaví mačka s velikánskym úsmevom. Pozrie naňu a hovorí: „možno ti viem pomôcť, možno poznám niekoho kto by ti tie papiere mohol dať. Moja panička má presne také papiere aké potrebuješ. Ak pekne poprosíš, donesiem ti ich.“ Alici bola mačka veľmi sympatická. Poprosila ju teda a mačka hneď nato zmyzla. Vrátila sa na druhý deň aj so záračnými papiermi pre Alicu. Jednu zázračnú osobu alebo teda stvorenie Alica našla. Ostávala jej teda ešte jedna. Netrvalo to však dlho a dva dni nato sa Alica dostala na miesto, ktoré už odniekiaľ poznala. Bola to lúka, uprostred stôl a na stole pripravená káva a koláče. Za vrchom stola sedel klobučník. Usmial sa na Alicu a hovorí: „Mám niečo, čo by ťa mohlo zaujímať. Povedz me, že mám nejaké tie zázračné listiny, ktoré by ti mohli pomôcť otvoriťznovu dvere do Wonderlandu.“ Alica si teda prisadla ku Klobučníkovi, dala si s nim kávu, ponúkla sa koláčmi a dohodla sa s klobučníkom na vydaní listín pre kráľovnú. Alica cela natešená si kráčala krajinou a v ruke si niesla kopec papierov, že by vo zbere surovín aj čo to zarobila. No teraz nešlo o peniaze, ale o kľúče, ktoré mali otvoriť dvere do jej nového sveta. Kráľovstvo našla rýchlo. Nasmeroval ju inštinkt. Keď prišla ku kráľovnej, tá sa naňu pozrela a začala sa smiať. „Je mi ľúto Alica. Budeš sa však musieť vrátiť na začiatok a vypýtať si ďalšie dokumenty. Toto sú všetko staré listiny. Ak chceš kľúče od wonderlandu, musíš nájsť nové dokumenty. Dávam ti ešte štyri dni. Ak to nestihneš, kľúče od wonderlandu dostane niekto iný.“ Alica ostala zarazená a prvé, čo je napadlo bolo, že nemá šancu. Trvalo týždeň, kým prišla do kráľostva od klobučníka. Ako má stihnuť vrátiť sa tam a naspäť. No nevzdala sa. Bola celkom v dobrej forme a tak sa rozbehla a bola odhodlaná utekať tam aj naspäť, aby jej wonderland nevyfúkol niekto iný. A tak utekala dňou aj nocou, dňou aj nocou, nič nejedla, nič nespala, len aby to stihla. Zabúchala na dvere klobúčnika, vypýtala si papiere, no ten jej povedal, že nemá a že musí poslať svojho asistenta, aby ich išiel vyzdvihnúť do ďalšieho mesta. Všetko to malo trvať dva až tri dni. Alica verila, že sa to stihne a rýchlo utekala k mačke pre chýbajúce papiere. Po ceste sa zastavila u klobúčnika no on ešte stále čakal asistentov návrat. „Utekaj do kráľovstva Alica, ja pošlem svojho asistenta za tebou a hádam to stihneme,“ utešoval ju klobučník. „Tu si v krajine omeškaných hodín, nikto a nič tu nikdy nieje načas. Určite aj kráľovná bude meškať.“ Alica teda spoliehala na klobučníkove slová a utekala do kráľovstva. Asistent tam samozrejme ešte nebol, ale kráľovná jej teda dala ešte jeden deň. Asistent to stihol no kráľovnej chýbali podpisy na papieroch a tak poslala Alicu zase naspäť. Alica sa už VEĽMI nahnevala (snažím sa nepoužívať v tomto príbehu neslušné slova, ktoré boli v reálnom živote použité) a poprosila kráľovnej posla, aby jej požičal koňa. Nakoniec to Alica stihla všetko načas. Všetky dokumenty, všetky podpisy a za odmenu jej boli vydané kľuče do Wonderlandu. Teraz si už sedí vo svojej krajine zázrakov a zdieľa s vami svoj príbeh ako to už robí desať mesiacov.
Milí mojí sčítaní čitatelia. Ako ste už asi pochopili, zase raz som sa presťahovala. Bol to boj s drakom, ktorý sa volá byrokracia a chodila som do realitky každý deň, aby mi za každým povedali, že mi ešte niečo chýba. Ak chcete prenajať byt v Brazíliií, potrebujete dvoch ručiteľov, čiže dvoch ľudí, čo majú na seba napísanú nejakú nehnuteľnosť. A to vôbec nieje jednoduché a hlavne tu ľudia majú strach z realitiek, boja sa ručiť, obávajú sa, že prídu o svoje domy. No koniec som našla dvoch dobrákov a teraz je to už namne. Pomaly zariaďujem a teším sa zo svojho malého bytíku, kde začínam v podstate zase raz odznova.
Držte palce... :)
Ako na Nový rok, tak po celý rok ?!
Šťastný a veselý a úspešný a zdravý a neopakovateľný a najsamlepší a neviem ešte aký vám ja z celého srdca želám nový rok 2012. Predpovede hovoria, že tento rok bude koniec sveta a tak hurá poriadne si ho užiť. Vyberte všetky drobné z banky, dajte sa cestovať a plniť si svoje tajné sny. Ak sa veštba nenaplní, budete musieť začať zase šetriť, ale určite si poviete, že to stálo zato... :)Ja si aj tak myslím, že táto predpoveď vznikla, aby sa ľudia, v tejto uponáhľanej dobe, trošku zastavili a začali si život viacej užívať. Problém je len to, že ľudia na veštby neveria a začali sa ponáhľať ešte viacej, lebo však je kríza. Som toho názoru, že túto krízu naozaj vyrieši len koniec sveta. Lebo ak sa pozriem na správy, nemám pocit, že by niekto prichádzal z nejakým normálnym riešením. A však, pretože nie som človek kompetentný kritizovať snahy iných, túto tému na teraz uzatváram a prechádzam na niečo k čomu sa môžem slobodne vyjadrovať a to moje brazílske sviatky.
Ešte kým naozaj začali, som vám stihla napísať posledný zápis roku 2011. Hneď po tejto namáhavej práci som sa nahodila do gala a začala oslavovať narodenie Ježiša Krista ako najväčší pohan sveta. Moje oslavy sa niesli v duchu porušovaní siedmych hriechov. Sľubujem však, že som nič neukradla a ani som nikoho nezabila. Z mojích tochto ročných Vianoc, ďaleko od rodiny a známych sa stala trojdňová párty. Detaily som sa rozhodla neuvádzať. Boli to veselé Vianoce.
Po Vianociach každoročne prichádza Silvester a inak to nebolo ani tento rok, však že. Po dlhých víkendoch v Lavras, som si povedala, že nadišiel ten správny čas pocestovať. Chyba. Mohla som ešte chvíľu vydžať. Ale zase na druhej strane, aký by to bol Silvester, keby sa nestalo niečo čo vám ho bude doživotne pripomínať. V Brazílii máme práve leto, čo zároveň znamená obdobie ďažďov. V Lavras nám prší hádam každý deň už vyše mesiaca, ale my optimisti Slováci sme si povedali, že na pláži nebude a už vôbec nie na Silvestra, veď hádam by sa nám ho nikto nepokúšal pokaziť. Výprava zložená z troch slovákov a jedného brazílčana si zvolila miesto novoročných osláv v Parati, mesto v štáte Rio de Janiero, konkréne pláž s poetickým názvom „praia do sono“, čo znamená udriemaná pláž, alebo pláž driemot. Každý sme prišli v inom čase. Ja som dorazila posledná ráno o štvrtej a kým ja som túžila len po posteli, brazílčania vystúpili na stanici, vytiahli svoje hudobné nástroje a oslavy začali hneď tam na autobusovej stanici. Neviem či je potrebné rozpisovať všetky naše dni do detailov, ale priebeh našej cesty bol asi nasledovný. Prvý deň v Parati v meste, nejaké to foto, nejaké to jedlo. Večer pospať niekde do lesa k novému kámošovi, korému sme stanovali na dvore. Ráno pri presune na pláž sme boli uštipnutí tropickým komárom. Pokiaľ ostatní mali na nohách červené fľaky, moja noha sa premanila na nohu slona. Ale ešte som zvládla hodinovú túru na pláž v poho. Následky sa dostavili až večer. Moje chodidlo pomaly puchlo a puchlo až som nakoniec nerozoznala kde mám prsty. Prvé dni sa na nás mračilo, ale nepršalo. A tak sme si užili trochu pláže, trochu samby, kúpanie sa vo vodopáde a aj kúpenie sa v noci pri svite mesiaca. Pršať začalo v deň posledný roku 2011. Voda sa pomaličky presúvala do naších stanov a tešila sa z namáčania naších vecí.Večer sme strávili v bare pri Madone. Ako zázrakom na polnoc prestalo pršať. Vybehli sme na pláž, kde už praskala vatra, zatancovali sme si, pripili na polnoc, pozreli ohňostroj, trošku zatančili. Ráno bolo mokré a tak sme si povedali, že je vhodná chvíľa vrátiť sa do mesta. Tam sme trochu preschli a na druhý deň nadišiel čas cestovať domov. Cesta to bola dlhá, autobusy plné, ale zvládli sme to. Zase raz každý svojím smerom.
Domov som dorazila ráno o piatej a v byte ma už čakalo prekvapenie. Ešte pred odchodom som si byt vyriadila, aby som sa vrátila do čistého. Posledný deň som si navarila viacej, dala do mraziaka, lebo mi bolo jasné, že poceste sa mi nebude chcieť variť. Ako už viete môj spolubývajúci má tri mačky. Poprosil sestru, ktorá býva neďaleko nech k nám príde kým nie sme doma a dá im jesť. Ja neviem, čo tu jeho sestra robila, ale ráno keď som vošla do domu, prvé, čo ma napadlo bolo, že nás vykradli. V obyvačke chýbal konferenčný stolík, z mojej izby zmizol madrac a kuchyňa bola plná riadu. Jediná vec, ktorá bola kompletne čistá bola naša chladnička, nenechala mi ani ľad olizovať. Jedlo som viacej nenašla, ale ostatné veci sa našli. Tak napríklad konferečný stolík bol vo vnútri gauča. Náš gauč je zlomený a sedacia časť je len tak položená na zemi. Vynaliezavá sestra ho podložila stolíkom. Jej návrh neprešiel.
Ak sa takéto veci bežne stávajú aj vám, prosím dajte mi vedieť. Ja mám niekedy pocit, že žijem v nevydarenom americkom sitcome. Chýba mi už len aplauz v pozadí.
Tak zase raz niečo z mojích cestovateľských dobrodružstiev. Po tomto silvestri som prišla nato, že nabudúce idem do hotela, kde neprší a ak bude mať ešte aj bazén, spa a saunu, paráda. Človek sa vekom učí, čo je preneho najlepšie.
Dúfam, že ste na nový rok vykročili pravou nohou. Ja som vyšla von zadkom zo stanu. Uvidíme nakoľko je pravdivé: „Ako na nový rok, tak po celý rok.“ :)
Ešte kým naozaj začali, som vám stihla napísať posledný zápis roku 2011. Hneď po tejto namáhavej práci som sa nahodila do gala a začala oslavovať narodenie Ježiša Krista ako najväčší pohan sveta. Moje oslavy sa niesli v duchu porušovaní siedmych hriechov. Sľubujem však, že som nič neukradla a ani som nikoho nezabila. Z mojích tochto ročných Vianoc, ďaleko od rodiny a známych sa stala trojdňová párty. Detaily som sa rozhodla neuvádzať. Boli to veselé Vianoce.
Po Vianociach každoročne prichádza Silvester a inak to nebolo ani tento rok, však že. Po dlhých víkendoch v Lavras, som si povedala, že nadišiel ten správny čas pocestovať. Chyba. Mohla som ešte chvíľu vydžať. Ale zase na druhej strane, aký by to bol Silvester, keby sa nestalo niečo čo vám ho bude doživotne pripomínať. V Brazílii máme práve leto, čo zároveň znamená obdobie ďažďov. V Lavras nám prší hádam každý deň už vyše mesiaca, ale my optimisti Slováci sme si povedali, že na pláži nebude a už vôbec nie na Silvestra, veď hádam by sa nám ho nikto nepokúšal pokaziť. Výprava zložená z troch slovákov a jedného brazílčana si zvolila miesto novoročných osláv v Parati, mesto v štáte Rio de Janiero, konkréne pláž s poetickým názvom „praia do sono“, čo znamená udriemaná pláž, alebo pláž driemot. Každý sme prišli v inom čase. Ja som dorazila posledná ráno o štvrtej a kým ja som túžila len po posteli, brazílčania vystúpili na stanici, vytiahli svoje hudobné nástroje a oslavy začali hneď tam na autobusovej stanici. Neviem či je potrebné rozpisovať všetky naše dni do detailov, ale priebeh našej cesty bol asi nasledovný. Prvý deň v Parati v meste, nejaké to foto, nejaké to jedlo. Večer pospať niekde do lesa k novému kámošovi, korému sme stanovali na dvore. Ráno pri presune na pláž sme boli uštipnutí tropickým komárom. Pokiaľ ostatní mali na nohách červené fľaky, moja noha sa premanila na nohu slona. Ale ešte som zvládla hodinovú túru na pláž v poho. Následky sa dostavili až večer. Moje chodidlo pomaly puchlo a puchlo až som nakoniec nerozoznala kde mám prsty. Prvé dni sa na nás mračilo, ale nepršalo. A tak sme si užili trochu pláže, trochu samby, kúpanie sa vo vodopáde a aj kúpenie sa v noci pri svite mesiaca. Pršať začalo v deň posledný roku 2011. Voda sa pomaličky presúvala do naších stanov a tešila sa z namáčania naších vecí.Večer sme strávili v bare pri Madone. Ako zázrakom na polnoc prestalo pršať. Vybehli sme na pláž, kde už praskala vatra, zatancovali sme si, pripili na polnoc, pozreli ohňostroj, trošku zatančili. Ráno bolo mokré a tak sme si povedali, že je vhodná chvíľa vrátiť sa do mesta. Tam sme trochu preschli a na druhý deň nadišiel čas cestovať domov. Cesta to bola dlhá, autobusy plné, ale zvládli sme to. Zase raz každý svojím smerom.
Domov som dorazila ráno o piatej a v byte ma už čakalo prekvapenie. Ešte pred odchodom som si byt vyriadila, aby som sa vrátila do čistého. Posledný deň som si navarila viacej, dala do mraziaka, lebo mi bolo jasné, že poceste sa mi nebude chcieť variť. Ako už viete môj spolubývajúci má tri mačky. Poprosil sestru, ktorá býva neďaleko nech k nám príde kým nie sme doma a dá im jesť. Ja neviem, čo tu jeho sestra robila, ale ráno keď som vošla do domu, prvé, čo ma napadlo bolo, že nás vykradli. V obyvačke chýbal konferenčný stolík, z mojej izby zmizol madrac a kuchyňa bola plná riadu. Jediná vec, ktorá bola kompletne čistá bola naša chladnička, nenechala mi ani ľad olizovať. Jedlo som viacej nenašla, ale ostatné veci sa našli. Tak napríklad konferečný stolík bol vo vnútri gauča. Náš gauč je zlomený a sedacia časť je len tak položená na zemi. Vynaliezavá sestra ho podložila stolíkom. Jej návrh neprešiel.
Ak sa takéto veci bežne stávajú aj vám, prosím dajte mi vedieť. Ja mám niekedy pocit, že žijem v nevydarenom americkom sitcome. Chýba mi už len aplauz v pozadí.
Tak zase raz niečo z mojích cestovateľských dobrodružstiev. Po tomto silvestri som prišla nato, že nabudúce idem do hotela, kde neprší a ak bude mať ešte aj bazén, spa a saunu, paráda. Človek sa vekom učí, čo je preneho najlepšie.
Dúfam, že ste na nový rok vykročili pravou nohou. Ja som vyšla von zadkom zo stanu. Uvidíme nakoľko je pravdivé: „Ako na nový rok, tak po celý rok.“ :)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)