Posledný tohto ročný
Už sa to blíži, už sa to blíži, už len tri minúty. Že čo? Vianoce dámy a páni... Vianoce sú tu za tri minúty môjho času. Vy ste to už prepásli. U vás prišli už tri hodiny dozadu. Tak už asi spíte. Mne sa ešte nechce. Dnes som robila perníky. Prvý krát v živote sama. Ale nepodarili sa. Nemajú nijakú formu sú také kostrbaté a nepodarila sa mi ani poleva. Roztiekla sa. Umenie sa nekonalo. Ale tak hádam budú chutiť, aj keď neviem či sa pôjdem pochváliť. Predsa len nemôžem sa ísť prezentovať s niečím takým. No uvidím. Potom vám dám vedieť, či som ich niekomu ukázala, alebo mačky zjedli. Ešte idem robiť váječný likér, tak verím, že na tom sa nedá nič pokaziť.
Nechcela som robiť rekapituláciu tohto roku, ale tak musím. Ako by to bolo bez rekapitulácie. Ešte takého šialeného roku. No čo vám poviem. Nudiť som sa nemala kedy.
Štyri krát som sa sťahovala. Päť krát som zmenila čas, z toho dvakrát na letný čas. Čo je celkom zaujímavé, lebo som tento rok mala dve zimy. Zaľúbila som sa aj som sa odľúbila. Začala som zase raz po dlhej dobe študovať. A každý deň som hovorila tromi jazykmi. Je toho ešte viacej, ale toto je taký základ.
Plány do roku 2012 ??? Nemám. Mám, ale nepoviem. Aj tak si to človek vždy všetko naplánuje a nakoniec to všetko dopadne úplne inak. Vám však želám šťastné a veselé. Oslávte ich presne tak ako sa patrí. Do nového roku vám želám, aby všetko čo si naplánujete sa splnilo. Aby ste vždy mali pri sebe tých správnych ľudí, ktorí sú vždy nablízsku a vedia vás podporiť, tak ako ste vy mňa podporovali celý rok. A nezabúdajte, nič nieje nemožné, treba to len skúsiť...
PF 2012
Nechcela som robiť rekapituláciu tohto roku, ale tak musím. Ako by to bolo bez rekapitulácie. Ešte takého šialeného roku. No čo vám poviem. Nudiť som sa nemala kedy.
Štyri krát som sa sťahovala. Päť krát som zmenila čas, z toho dvakrát na letný čas. Čo je celkom zaujímavé, lebo som tento rok mala dve zimy. Zaľúbila som sa aj som sa odľúbila. Začala som zase raz po dlhej dobe študovať. A každý deň som hovorila tromi jazykmi. Je toho ešte viacej, ale toto je taký základ.
Plány do roku 2012 ??? Nemám. Mám, ale nepoviem. Aj tak si to človek vždy všetko naplánuje a nakoniec to všetko dopadne úplne inak. Vám však želám šťastné a veselé. Oslávte ich presne tak ako sa patrí. Do nového roku vám želám, aby všetko čo si naplánujete sa splnilo. Aby ste vždy mali pri sebe tých správnych ľudí, ktorí sú vždy nablízsku a vedia vás podporiť, tak ako ste vy mňa podporovali celý rok. A nezabúdajte, nič nieje nemožné, treba to len skúsiť...
PF 2012
Komu vlastne nedochádza?
V tejto nádhernej tropickej krajine majú pár pravidiel, ktoré by mal cudzinec rešpektovať. Jedno, čo tu nemajú radi, sú ľudia, čo hovoria na rovinu čo si myslia. Vždy musíte byť opatrný, čo hovoríte a hlavne akým tónom to hovoríte. Moja kolegyňa išla oznámiť svojím študentom, že bohužial, ale nebude môcť ďalej pokračovať so súkromnými hodinami pre nich. Hlavný vedúci školy ostal vystrašený a poprosil ju nech to povie nejakým iným spôsobom, alebo nech si radšej nájde nejaký čas ešte pre nich, lebo on si nevie predstaviť, ako to idú študentom oznámiť, chudáci a ako to zvládnu. Už viackrát som mala diskusiu o tomto s viacerými brazílčanmi a každý mi vždy povie, že nemôžem hovoriť veci na rovinu. Mám naznačovať a hádam to dotyčnému dôjde.
A tak naznačujem už dlhú dobu no nedochádza. Ako som už spomínala, môj spolubývajúci rád „spieva“. Spieva často a hlasno. Kráčajúc po dome so slúchadlami aj bez slúchadiel jeho obľúbenú hudbu. Na začiatku som si povedala, že si zvyknem, ale dnes už viem, že na niečo také sa zvyknúť nedá. A tak sa snažím neraniť brazílčana priamym upozornením nato, že ma jeho krik otravuje, ale naznačujem. Prvý krát som prišla a povedala, že sa učím a či by to nešlo trochu tichšie. Samozrejme s úsmevom. Druhý krát to bolo zase s úsmevom. Tiež som povedala, že ma to ruší pri mojích aktivitách. Nepomohlo. Posledný krát , vracala som sa domov zo školy a počula som krik. Najskôr ma napadlo, že sa niečo stalo, ale tak som si spomenula, že to asi bude spev. Dobehla som domov a presne takto som to povedala aj môjmu spolubývajúcemu. Hovorím: „ normálne som sa zľakla, lebo ako som prišla ku dverám počula som krik. Myslela som, že sa niečo stalo.“ Nato môj kolega odpovedá so smiechom: „ a nie to som len ja spieval.“ Veď práve. Nedošlo. Nevadí. Budem naznačovať ďalej.
Druhá obeť môjho naznačovania je mladý sympaťák, ktorého som nedávno stretla a už dlhšiu dobu sa snažím z neho vymámiť pozvanie. Jeden deň sme si tak písali a on, že ako a ja, že dobre a že čo dnes večer a on, že nič. A ja, že by bolo niečo vymyslieť a on, že je unavený bo bol na nejakej akcii. A tak ja, že však dá sa pozrieť nejaký film a on, že ešte uvidí. A ja, že aha. A on potom dlho nič a tak si vravím, nebudem čakať, spýtam sa na rovinu. A tak sa pýtam, že čo s načatým večerom a on že mu volal kámoš, že je nejaká akcia v meste, takže čau. A ja, že tak nič. No nakoniec dobre, že ma nezavolal, lebo ako to už dobre viete mám známych, čo majú známych a jeden z mojích známych ma hneď nato zavolal na grilovačku k jeho znamej. Ak sa nepodarí jedno pozvanie, netreba zúfať, príde iné. Zo známej sa nakoniec vykľula dcéra riaditeľa galérie v Campinas, v meste blízsko Sao Paulo. Dostala som od nej návrh, že keď budem mať hotové nejaké tie plátna, že dáme dokopy výstavu v ich galérií. Myslím, že nemusím ďalej písať, čo je mojím ďalším plánom tu v tejto krásnej tropickej krajine. Maľovať, maľovať a naznačovať.
Po čase znova spoza oceánu
Dnes sa mi po čase ozvala bývala kolegyňa, že ako sa mám. Ak mi ona písala, znamená to, že som sa odmlčala na dlhú dobu. A tak som späť. Nie len na blogu, ale v Brazílií. Po dlhom boji s byrokraciou, som vyhrala a dostala víza. Stal sa zomňa zase študent. Oficiálne aj v pase. Aj keď na mojej vízovej fotke vyzerám ako bandita. Už sa mi pár krát stalo, že som bola z niečoho ilegálneho obvinená. No s touto fotkou ma možno aj zavrú. Žartujem. Viem, nieje to vtipné, ale tá fotka je vážne veľmi zlá. Típek vo fotolabe, mi chcel vymazať kruhy pod očami, ale ten človek otvoril photoshop (program „aj“ na úpravu fotiek, poznámka autora pre staršie generácie) prvý krát v živote a urobil mi jamy pod očami. Amatér. Ale tak to by stačilo o mojej fotke. Niekedy ani photoshop nezachráni, s čím už sa raz príroda pozabávala.
Vráťme sa teda k tomu, že som sa vrátila na akademickú pôdu a ako sa hovorí, zase raz deriem školské lavice. Krásne na tom je, že už nie sú také nepohodlné a človek v nich dokáže sedieť dlhšie. Predsa som už v pokročilejšom veku a tie drevené stoličky, čo som drala pred rokmi by už neboli nič premňa. Aj keď pohodlie, či nepohodlie nieje môj najväčší problém. Môj zamrznutý úsmev na hodinách ani náhodou nespôsobuje trieska v zadnej sedacej časti tela, ale to, že miestami nemám ani najmenšiu šancu o čom je reč. Študovať v portugálštine vôbec nieje také v poho-spoko ako som si možno myslela. V jednej škole, kde si zase robím iný kurz máme v každej triede na stene napísané: „usmievam sa, lebo netuším o čom je reč“. Presne to vyjadruje môj výraz tváre v posledných mesiacoch. Veľa krát si aj myslím, že som pochopila a rada by som aj niečo povedať, ale potom si radšej zahryznem do jazyka a poviem si, lepšie nechať tak, lebo mi prídu na tajomstvo šťastia, ak poviem niečo úplne mimo témy. Ale tak keď už nič viac, je to premňa aspoň dobrá výzva a najväčší štúdijný úspech bude, keď pochopím.
V auguste som doletela ešte do domčeka na okraji mesta, kde ma čakal môj potencionálny nenaplnený doživotný partner. Chvíľu sme sa ešte hrali na kamarátov, ale nakoniec sme prišli nato, že je čas si povedať goodbye. A tak tomu neuveríte, ale zase som sa sťahovala. Ak by som si založila sťahovaciu firmu, tak zarobím len sama na sebe. Presťahovala som sa tentokrát ku svojmu kolegovi, ktorý mal voľnú izbu a ponúkol mi, že môžem bývať u neho. Samozrejme bezištne a nič zato nečaká. Chalanisko je ešte mladý, ale už má prejavy starého mládenca. Má tri mačky, ktoré spávajú s ním. Igelitové tašky z nákupu skladá do malých trojuholníkov, aby nezabrali veľa miesta. Má všetko zorganizované a každá vec v tomto dome má svoje miesto a tak som musela prijať pravidlá domu a naučiť sa mapu. Tento týždeň som si robila rekapituláciu svojích spolubývajúcich a už si myslím, že mám kvalitný materiál na ďalšiu knihu. Je to 12 rokov, čo mením domácich partnerov a zažila som už teda všeličo. Schyzofrenička, ktorá v noci chodila po byte a vykrikovala, že sme ukrajinské ku..y. Vraj nás počula ako ju ohovárame. No neviem, či ona počula nás, ale o tretej ráno sme určite počuli my ju. Neurotička, ktorá sa začala triasť a odpadávala ak sme jej nevenovali všetku pozornosť. Nevidiaca, ktorej som sa nechtiac opýtala: „chápeš aké je to blbé, keď ti svieti slnko do očí a nič nevidíš?“ Na šťastie odpovedala, že chápe. Ďalšia spolubývajúca, ale táto je moja obľúbená, baterka Duracel, ktorá vydrží sedem krát dlhšie ako ktokoľvek iní. No keď ju vybije, tak úplne a potrebuje dobiť šťavu. A tak by som mohla ísť ďalej, ale to by som vám prezradila celú knihu a potom by ste si ju už nekúpili a ja by som mala slabú predajnosť. Jedinú vec, ktorú by som, ale rada odnaučiť môjho spolubývajúceho je vydávanie zvukov, ktorým on hovorí spev, no mne to skôr pripomína výkrik lapeného zvieraťa do pasce. No nikdy nič nieje dokonalé a ja som rada, že sa mi snaží pomôcť.
Tento týždeň máme prázdniny, ktoré nesú krásny názov: "Máme toho plné zuby". Sme v polovici semestra a tak nám dali prázdniny. Najkrajšie na tom je, že brazílčania majú iné prirovnanie. Nehovoria plné zuby, ale plné vrece. Takže máme prázdniny plných vriec.
Na záver, by som vám úplne úprimne rada povedať, alebo teda napísať, že mi všetci veľmi chýbate. Nieje dňa, aby som si na vás nespomenula a ak si myslíte, že je to premňa len tak sa zbaliť a odísť, tak sa mýlite. Všetko toto je premňa jedna veľká výzva a ja výzvy milujem.
Želám vám krásny deň
“Váš čas je obmedzený, tak ním neplytvajte tak, že budete žiť život niekoho iného. Nenechajte sa vlákať do pasce dogmy – teda žiť na základe výsledkov myslenia iných ľudí. Nedovoľte, aby hluk cudzích názorov utopil váš vlastný vnútorný hlas. A čo je najdôležitejšie, majte odvahu ísť za svojim vlastným srdcom a intuíciou. Tie už akosi samé vedia čím sa naozaj chcete stať. Všetko ostatné je druhoradé.”
Steve Jobs (1955-2011)
Slovenské nezávislé ženy nemôžu žiť s brazílčanmi, ktorým perie spodky mama
Už to tak v živote býva, že raz ste hore a raz dole. Moja kamarátka mi povedala, že najhoršie natom je, že dole ste vždy dlhšie ako hore. Dovolím si nesúhlasiť. Prečo? Lebo druhá kamarátka mi povedala, že to vždy závisí od nás ako dlho si poležíme. A ja nerada dlho ležím a už sa mi chce vstávať. Je dobre mať viacej kamarátov, lebo ak sa vám nepáči teória jedného, riadite sa teóriou iného.
Aby som uviedla veci na správnu mieru. Tento rok asi neprejdem prvým levelom správnej ženy. Aj keď človek nikdy nevie, ale s tým ktorého netreba menovať to nebude. Vzdal to chlapec. Tak mu treba, nevie o čo prichádza. Ešte príde deň, kedy bude zamnou plakať. Priznám sa, trochu ma to zronila a možno aj trochu viacej, ale už sa znovu prebúdzam a začínam si zariadovať izbu na dievčenský spôsob. Ešte nemám na okne záclonky, ale už mám nad posteľou anjelika zase od ďalšej kámošky a na posteli vankúš s fotkou kolegýň z poslednej práce, ktorý môj EX nemal tak rád.
No a čo mi najviac pomohlo? Je fajn, počuť od známych, že to všetko prejde a že som skvelá ženská, ktorá od neho nieje odkázaná. Tieto veci viete a aj keď ich počujete, stále sa nejak necítite lepšie. Čo naozaj pomohlo bolo strenutie starých brazílských hipisáčiek, ktoré mi rýchlo vysvetlili, čo to o brazílskych chlapoch. Posadili ma za okrúhli stôl a všetko to namňa vysypali. Ako matky brazílskych synov by ma hneď brali za nevestu. Mať doma európanku, inteligentnú, scestovanú nevestu je všetko čo si jedna matka môže želať pre svojho milovaného syna. ALE!!! Ani jedna by nechcela aby som si vzala ich syna. Kvôli mne samej, lebo by ma čakalo roboty ako na kostole. Ony sú rady, keď sa môžu starať o svojích synáčikov, variť im a potom dávať pozor, či dosť jedli. Prať im a dávať pozor či chodia v čistom. Toto robia kým sa neoženia a ešte aj potom, až kým neveria neveste, že to zvláda aspoň spolovice tak dobre ako ony. Presne preto brazílčania, ktorým mama perie spodky nies sú súci pre emencipované slovenské ženy. Na konci seansy som musela na papier napísať požiadavky na môjho doživotného partnera. Kým ja som napísala veci ako kamarát, rešpekt a podpora, moje dobré ježibabky (myslené v dobrom) mi tam ešte dopísali finančne zabezpečený, starší, ktorý už vie, čo v živote chce a hlavne nezávislý od mami. Toto som si musela potom vystrihnúť do kruhu, dať na stenu v izbe, aby mi univerzum prinieslo presne takého muža akého si zaslúžim. Môžem vám povedať, že som z tejto seansy odišla úplne s iným pohľadom na život a nebolo to len kvôli pivu, ktoré sme vypili, ale preto, že stará dobrá múdrosť získaná rokmi a skúsenosťami má niečo do seba.
Neviem prečo, ale cítim, že toto je môj rok. Som odhodlaná si splniť všetky sny, ktoré som chcela nechať tak. Mám nejaké tie cestovateľské plány samo sebou, aby bolo o čom vždy písať a prijali ma na vysokú školu ako špeciálného študenta a idem sa pripravovať na ďalší vysokoškolský level.
Poviem vám tajomstvo. Viem lietať a lietať veľmi vysoko. Občas si musím oddýchnúť na zemi, ale potom letím ďalej. Oprášila som krídla a môžem pokračovať v lete. Poletíte somnou???
Objavenie Ameriky po druhe
Situacia vo fotolabe.
zakaznik: dobry den, vyvolavete cierno-bile filmy.
slecna za pultom: samozrejme. co je to za film?
z: cierno biely, 35 mm
s: jeej ja som este nikdy nevidela CB film!!!
radost v jej ociach pripomina radost dietata rozbalujuceho vianocny darcek.
zoznamte sa teda, CB film toto je slecna za pultom. tesi ma!!!
s: zajtra si mozte prist pre film
rychlost sluzby vyvolava nedoveru u zakaznika. zo skusenosti vie, ze dnes uz nikto tak rychlo nevyvola CB film. potesi sa vsak.
na druhy den
s: prepacte, pokazil sa nam stroj
nevadi
dalsi den
s: prepacte, tu je vasa zaloha. my totizto CB filmy nevyvolavame a myslim, ze ani nikto tu v meste.
nevadi!!!
niečo zo zložky s názvom "moje knihy"
https://docs.google.com/document/pub?id=18qilok2TaIjY5EyXB4NReU1SGqrG4i8jqlVASVG2K3I
ak máte čas, tak sa pustite do čítania. ešte to nieje hotové, ale základ tam je.
Ako neprešiel zákon o homosexuálnej výchove a prečo si tu nikdy nenájdem kamarátku
Včera to boli dva mesiace, čo som sa vrátila do tejto magickej krajiny. Pomaly mi dochádza, že veľa vecí mi nedochádzalo, keď som tu bola posledne. Nikdy som nerobila rozdiely medzi ľuďmi, ktorých poznám. Všetko to boli premňa kamaráti a všetci sme boli na jednej lodi. Navštevovala som ich bez toho, aby som rozmýšľala kde bývajú a čo to premňa znamená ísť ich navštíviť v ich časti mesta. Postupne si uvedomujem, že sú tu až priveľké rozdiely medzi bohatými a chudobnými a stredná vrstva tu jednoducho neexistuje. Ďalšou vecou je neprekonateľný rasizmus, ktorý je až smiešny. Je nemožné, aby sa stretávali len bieli s bielymi a čierni s čiernymi. Je to také pomixované, že by vás ani nenapadlo, že sa títo ľudia môžu stretávať každý deň na ulici a mať voči sebe nejaké predsudky. Až dnes mi dochádza ako prebiehali oslavy a že niektorí ľudia sa navzájom nikdy nepozvali domov na návštevu i napriek tomu, že spolu pracovali a že sa bavili a že ostatných pozvali. Nikdy som nerozmýšľala nad tým, že by v tom mohlo byť kastovanie. Dnes to už viem a mrzí ma to. No to je jediné, čo s tým môžem urobiť. Nedokážem to zmeniť. Asi mi bolo lepšie, keď mi to nedochádzalo a všetci sme boli kamaráti. Aj keď čo sa týka mňa, stále sme kamaráti, akurát, že si asi všetci spolu nikam nevyrazíme.
Druhý veľký objav, ktorý sa mi podaril za poslené dva mesiace je dôvod, prečo sú všetci moji kámoši lesbičky alebo chlapi. Pomaly zisťujem, čo to o brazílských ženách a vôbec nie sú pod papučou ako by sa dalo čakať. Žiadne zakríknuté ubožiatka. Hlavou rodiny je tu žena. Chlap varí, drží hubu a krok. A čo nemajú radi, keď sa im tu motá nejaká ďalšia ženská a už vonkoncom nie nejaká cudzinka. Na jedného brazílčana pripadá päť brazílčaniek, takže zahraničný dovoz tu nieje vítaný za žiadnych okolností. Brazílčanky sa nekamarátia, sú jedna pre druhú konkurenciou. A ja som úhlavný nepriateľ, lebo som ich pripavila o ďalšieho brazílčana. Som ja ale drzá. Tak im treba, 1:0 premňa. Exotika dnes vedie. Je krásne vidieť, keď niekam prídeme, bavia sa somnou najskôr vidaté, ktoré sa ma už neboja a potom chlapi, kamaráti môjho drahého, ktorí to majú zo zákona kamarátstva povolené.
Dilma, prezidentka, neodsúhlasila informovanie o homosexualite na školách a výchovu na podporu prekonania predsudkov voči homosexualite. Škoda. Natočili k tomu už aj video, kde dvaja chlapci idú spolu na WC a prídu nato, že niečo k sebe cítia. Homofóbia je krimi, oznamujú plagáty na miestnej univerzite. Však aj u nás sú vraj nejaké tie pochody. Nemám predsudky voči homosexuálom, ale tento systém na mňa dojem neurobil. Asi by som nechcela, aby moje dieťa v desiatich videlo takéto video. Príde mi to skôr ako by si pomýlili pojmy propagácia a výchova k tolerancii. Táto krajina ma prekvapuje každý deň, keď vyjdem z domu, alebo otvorím stránky so správami.
Posledné správy hlásia o pátraní po študentoch, ktorí usporiadali v Lavras hudobný festival. Prvý deň prebehlo všetko viacmenej v kľude. Na druhý deň vypukol v meste chaos. Chlapci zdrhli s peniazmi a festival bol zrušený. Ďalšie správy o prípade vám prinesieme v najbližších dňoch. Dnes vám už želáme pekný a ničím nerušený večer.
Chvíľu som bola fotografom a neeeeesmierne som si to užila
viac foto z koncertu a krst CD-čka tam kde vždy, vo fotogalérií
Ako sa ľudia menia a ako si nato zvykajú...
Ak máte 28 rokov očakáva sa od vás, že už máte v prvom rade dosť rozumu a viete čo robíte a v druhom rade, že viete čo chcete od svojho života. Podľa všetkých pravidiel sociálneho života, by ste už mali vedieť aj s kým to chcete robiť a ako. Ak vás pri poslednej vete napadli prasačiny, znamená to buď, že ešte nemáte dosť rozumu alebo, že myslíte len na jedno. Ja totižto hovorím o životnom partnerovi, s ktorým by ste sa mali usadiť, on bude sadiť strom, spolu postavíte dom a vy porodíte deti. Tieto veci sa od vás očakávajú do tridsiatky. Čo potom ešte neviem. Inštrukcie prídu spolu s vekom. Zatiaľ sa len snažím prejsť prvým levelom. No a netvrdím, že ním prejdem.
Mala som možnost isť na dva týždne do Venezuely a ja som povedala nie. Čítate dobre. Povedala som nie. Viete prečo? Preto, že som prvý krát nemyslela len na seba ale aj na niekoho iného. Dospievanie pichá pri srdci a mení moje cestovateľské plány. Upísala som sa diablovi a dnes už viem, že diabol nosí meno zdieľaný život. Najprv je všetko super a tešíte sa ako Faust z krásneho nového života a raz si uvedomíte čo ste podpísali. Nebojte sa neberiem to tak tragicky. K cestovaniu patrí spoznávanie nových kultúr a získavanie nových skúsenosti, no nie? A práve to sa teraz deje. Zažívam niečo nové, čo ešte nepoznám. Varím, upratujem, periem a teším sa na svoju polovičku kedy príde z práce. Nech vás to ani nenapadne!!! Nie som žiadna žienka domáca!! Som emancipovaná mladá žena, ktorá väčšinou pracuje doma a popri tom stíha aj domáce práce!
Asi tak skoro nikam nepocestujem, tak nebudete môcť čítať čo, to o nových miestach, ale aj v bežnom živote pracujúcich ľudí sa dejú zaujímavé veci, takže určite sa niečo pre vás nájde na čítanie. Škoda len, že tu nie ste a nevidíte ma usmievať sa. Umývam si zuby po každom jedle, aby som ten úsmev ničím nepokazila. A tak želám aj vám aspoň jeden správny a aj viacej dôvodov na úsmev.
Sao Thome das Letras a Veľká noc
Dnes len tak krátko. O Veľkej noci v Brazílií som už písala dva roky dozadu. Už by ste teda mali vedieť, že v pondelok žiadna šibačka, ale pekne naspäť do práce. Ježis zmŕtvychvstal v nedeľu a v pondelok už makal, takže neviem prečo u nás ešte v pondelok šibe, či sa šibe.
My sme sa na predĺžený víkend vybrali do Sao Thome das Letras, čo je melé mestečko v kopcoch, ležiace vo výške 1400 m.n.m. O tomto meste idú všelijaké povery, ale hlavne tam chodia všelijakí ľudia. Je to mesto hipíkov a prírodných živlov. Totižto toto mesto je brazílskym Amsterdamom. S tým rozdielom, že tu nieje ešte marihuana legálna. Ale tiež tu nieje nikto, kto vám ju zakáže. Ešte predtým, nech vás čokoľvek napadne, nie preto sme tam išli my. Ako to už v živote chodí, každý máme známych, čo majú známych a títo známi mojich známych bývajú práve za týmto mestečkom, mimo civilizácie v malom domčeku uprostred hôr. Dôvod prečo sme tam išli my, bolo vypadnúť z mesta a splynúť s prírodou.. :)
No ešte k mestu. Hovorí sa, že má magickú silu. Vraj je tam nejaká zvláštna energia. Uprostred je postavená pyramída, kde sa stretávajú všelijakí típci. Tiež tam vraj videli UFO, ale potom čo títo ľudia strávia, by som im to UFO zase neverila.
Ďalšia vec je legenda o tunely, ktorý vedie až na Machu Picchu v Peru. Prišli nato tak, že našli jaskyňu, ktorá nemala koniec a presne taká istá je vraj aj v Peru a tak z toho vydedukovali, že sú spojené. Vraj to už raz aj niekto prešiel, len nikto toho niekoho nevidel a nepozná.
Posledná vec a to asi tá jediná, ktorá sa dá veriť, je zlato tohto mesta. Nie však to ozajstné zlato, ale obrazne povedané. Je tu vysoká ťažba kameňa a tak sa tu kopce pomaly strácajú a nechávajú toto miesto, trochu škaredším. Ak ste zberateľom suvenírov, tak tu budú všetky z kameňa. A tiež si odtiaľto môžte odniesť jednu strigu, ktorá je symbolom mesta. V kopcoch nájdete vodopády a rôzne jaskyne od mini po väčšie. Čo to sa ešte dá prejsť, ale ak to takto pojde ďalej, nebude čo obzerať. Z diaľky spoznáte mesto podľa bielych stôp, ktoré zanechali lomy.
My sme sa vybrali na túru, ale kedže moje oči slepé nevideli ostnatý drôt, museli sme sa vrátiť ošetriť rany na tváry. Nebojte sa, mám obe oči a nič vážne sa nestalo. Akurát, že vyzerám ako príbuzná Harryho Pottera.
Tak asi toľko pre dnešok. Hovorila som, že to bude krátke. Komu by sa aj chcelo písať túto hodinu. Vy už dávno spíte a mne by sa tiež zišlo ísť si trochu pospať.
Tak dobrú noc
My sme sa na predĺžený víkend vybrali do Sao Thome das Letras, čo je melé mestečko v kopcoch, ležiace vo výške 1400 m.n.m. O tomto meste idú všelijaké povery, ale hlavne tam chodia všelijakí ľudia. Je to mesto hipíkov a prírodných živlov. Totižto toto mesto je brazílskym Amsterdamom. S tým rozdielom, že tu nieje ešte marihuana legálna. Ale tiež tu nieje nikto, kto vám ju zakáže. Ešte predtým, nech vás čokoľvek napadne, nie preto sme tam išli my. Ako to už v živote chodí, každý máme známych, čo majú známych a títo známi mojich známych bývajú práve za týmto mestečkom, mimo civilizácie v malom domčeku uprostred hôr. Dôvod prečo sme tam išli my, bolo vypadnúť z mesta a splynúť s prírodou.. :)
No ešte k mestu. Hovorí sa, že má magickú silu. Vraj je tam nejaká zvláštna energia. Uprostred je postavená pyramída, kde sa stretávajú všelijakí típci. Tiež tam vraj videli UFO, ale potom čo títo ľudia strávia, by som im to UFO zase neverila.
Ďalšia vec je legenda o tunely, ktorý vedie až na Machu Picchu v Peru. Prišli nato tak, že našli jaskyňu, ktorá nemala koniec a presne taká istá je vraj aj v Peru a tak z toho vydedukovali, že sú spojené. Vraj to už raz aj niekto prešiel, len nikto toho niekoho nevidel a nepozná.
Posledná vec a to asi tá jediná, ktorá sa dá veriť, je zlato tohto mesta. Nie však to ozajstné zlato, ale obrazne povedané. Je tu vysoká ťažba kameňa a tak sa tu kopce pomaly strácajú a nechávajú toto miesto, trochu škaredším. Ak ste zberateľom suvenírov, tak tu budú všetky z kameňa. A tiež si odtiaľto môžte odniesť jednu strigu, ktorá je symbolom mesta. V kopcoch nájdete vodopády a rôzne jaskyne od mini po väčšie. Čo to sa ešte dá prejsť, ale ak to takto pojde ďalej, nebude čo obzerať. Z diaľky spoznáte mesto podľa bielych stôp, ktoré zanechali lomy.
My sme sa vybrali na túru, ale kedže moje oči slepé nevideli ostnatý drôt, museli sme sa vrátiť ošetriť rany na tváry. Nebojte sa, mám obe oči a nič vážne sa nestalo. Akurát, že vyzerám ako príbuzná Harryho Pottera.
Tak asi toľko pre dnešok. Hovorila som, že to bude krátke. Komu by sa aj chcelo písať túto hodinu. Vy už dávno spíte a mne by sa tiež zišlo ísť si trochu pospať.
Tak dobrú noc
Florianópolis a tréning pre dobrovoľníkov
Niekedy to trvá, ohriať sa na novom mieste, ale v Brazílií to ide rýchlo, keď je cez deň 30 stupňov. Aj keď každý hovorí, že už prišla zima, nejak sa mi ťažko tomu verí.
Som tu ešte len dva týždne, ale už mám za sebou prvý výlet. Nedalo sa veľmi čakať a zahájiť dlhodobé plánovanie. Bola potrebná rýchlosť, flexibilita, priebojnosť a odvaha. Rýchlo zabezpečiť bývanie a lístky, obratne zbaliť batožinu, ustáť si svoje u šéfky ASPAT (organizácia, kde som kedysi vykonávala svoju dobrovoľnícku službu) a odvážne sa vybrať na cestu. Cieľ bol jasný: tréning vo Florianópolise.
Moja prdel je rozmaznaná zo slovenských vlakov (to nieje sarkazmus, to myslím vážne) a teraz som si mala predstaviť dllllllhúúúúú cestu autobusom. Milí Slováci nedovoľte, aby vám zrušili vlaky na Slovensku!!! Neviete si ani predstaviť aké je to šťastie dostať sa všade vlakom, kde sa dá prejsť a človek sa necíti ako v konzerve. Tu vlaky nie sú. Musím uznať, že autobusy sú pohodlné, ale stále sú to len autobusy a keď cestujete 24 hodín z toho 3 hodiny zaseknutí v premávke v Sao Paulo, oceníte to čo máte doma. Ale tak zvládla som to, jasné, že áno...len sa musím trošku posťažovať pred tým, než sa začnem chváliť..:)
Do Florianópolisu v štáte Santa Catarina na juhu Brazílie sme dorazili ráno o siedmej. Samotné mesto je situované na ostrove. Bola to nemecká kolónia, takže hneď sa pozná rozdiel. Na stanici cestovný poriadok a autobusy idú načas. To bolo prvé, čo sme si všimli naozaj všetci, hádam sme ostali aj v šoku. Ľudia stáli organizovane v rade a slušne nastupovali po jednom. Pripomenulo mi to tie rána, keď sme ako študenti čakávali bus do Zvolena. Pekne všetci v rade a nikto si nedovolil predbiehať. Podľa šoféra sa dali nastaviť hodinky. Prišiel presne desať minút pred siedmou a presne o siedmej sme už štartovali. Bol to jediný organizovaný odchod zo zástavky Detva ZŠ. Potom prišiel nový šofér, ktorý vždy zastal na konci radu a všetko nám pokazil. Vytrhol nás z nášho stereotypu a nám sa nechcelo všetko organizovať znova a tak sme ostali dezorientovaní.
Aby som sa vrátila k tomu, čo som vlastne chcela, prestaneme spomínať a vrátime sa na ostrov domácky nazývaný Floripa. Má to byť akože niečo ako Florida. I napriek tomu, že brazílčania nadávajú na američanov a na to ako im kazia kultúru a vyklčujú amazonský prales, tak i napriek tomu sa radi američanom podobajú a chcú mať také veci ako oni.
Bývali sme v hosteli, ktorý sa volal Tucano (tukan), možno aj práve pre moju posadnutosť týmto malým vtákom s veľkým zobákom. Hostelík mimo centra, blízsko pláži, jazera, plný írov, austrálčanov a nemkou na recepcií. Internacionálny, presne ako sa dalo očakávať. Našou slovensko-lotyšskou posádkou sme len podporili rôznorodosť krátkodobých podnájomníkov.
Aký bol tréning, čo sme robili, aké aktivity som vymyslela, čo som sa dozvedela, to všetko musím napísať do záverečnej správy, ale vás tým nejdem zaťažovať. Akurát, že som ostala trochu zaskočená zo svojich trénovaných, lebo obyčajne som zvyknutá, že mládež má chuť spoznávať aj nočný život nového mesta. Tútu grupu som práve ja musela ťahať, nech sa idú trochu vyvenčiť. Žiadna divoká párty sa nekonala, alebo možno mám dobrý spánok ;)
Okrem toho, že sme sa trénovali, snažili sme sa spoznať aspoň v rámci možností nové miesto. Jeden deň sme sa išli prejsť na piesočné duny. Miestami to pripomínalo Kysuce uprostred decembra. Chýbali mi len bežky. Verím tomu, že by sa dali využiť. Všade kam ste sa pozreli samý piesok. Z kopca ste zazreli oceán a potom dole a zase piesok a tak hore a zase piesok a možno v pozadí oceán. V diaľke sme zazreli sandboardistov (snowboardisti na piesku). Ak si odmyslíte to, že mali kraťasy a tielka, chvíľu ste si naozaj mohli myslieť, že ste na snehu a vidíte mládež snowboardovať. Ako sa tam ocitol ten piesok a prečo uprostred mesta sú takéto duny neviem. Myslím, však že vám nemusím hovoriť, čo je to google. Kuk tam a budete to vedieť. Môžte mi to potom napísať. Berte to ako domácu úlohu.
Ďaší deň sme sa zase vybrali na pláž. Nazbierať pár mušlí a získať tak lacné suveníry pre známych a tiež pozrieť, čo je pravda na tom, že Floripa je raj surferov. Ako by som to napísať. Surferov, tam bolo ako maku. Hlavy im trčali z vody ako čakali na tú správnu vlnu. A tak čakali a čakali. Ako hovorím, surferi tam boli. Čo mi k nim chýbalo, boli vlny. Nejaké sa našli. Nemohli sme ani plávať, lebo bola červená zástava. Najvyššia výstraha. Išli ste si len nohy namočiť a už za vami pískal típek z Baywatchu. Na surfovanie som to však nevidela. Ani nie preto, že by som bola odborník cez vlny, ale nevidela som nikoho surfovať. Len čakať a čakať. Ak sa aj zdvihla nejaká vyššia vlna a s ňou aj surfer, tak rýchlo spadla a samozrejme, že s ňou aj surfer.
My sme si aspoň doplnili zásoby suvenírov, namočili si nohy v oceáne, potom ešte ozdobili pieskom, ešte prechádzka do neznáma a tak do hostela.
Decká si nejak najviac užili hojdacie siete na hosteli. Ja sa im zase ani nečudujem. Pohoda ako má byť.
Nemôžem povedať, že som spoznala Florianópolis ako sa patrí. Podľa sprievodcu som však videla jeho najkrajšiu časť. To už stojí za ďalší odstavec na blogu. Fotky si môžte pozrieť, tam kde vždy, ale nieje ich veľa. Aj kvôli predsudkom, ktoré človek má, či už chce, alebo nie, aj kvôli výstraham a aj kvôli opatrnosti, som nenosila foťák všade medzi ľudí a už vôbec nie na pláže. Tak aspoň niečo zo snehovo bielych dún.
Cesta späť bola kratšia, ale únavnejšia. Som však rada, že som sa dostala späť "domov", lebo ako viete ide Veľká noc a lístky boli beznádejne vypredané už týždne dopredu a aj mne sa podaril posledný ani nie do Lavras, ale len do mesta vzdialeného 100 km, kde ma museli vyzdvihnúť.
A už keď som spomenula tú Veľkú noc, tak aj touto cestou vám chcem zaželať príjemné sviatky jari. Dúfam, že sa v tom našom svete už otepľuje a záhrady sú plné tulipánov, vtáky spievajú a komáre sa vracajú z teplých krajín a zachvílľu vás budú štípať presne tak ako mňa tu.. :)Každá romantika má svojho komára, ktorý vás vráti späť do reality. Tak veľa vody vážení.
Som tu ešte len dva týždne, ale už mám za sebou prvý výlet. Nedalo sa veľmi čakať a zahájiť dlhodobé plánovanie. Bola potrebná rýchlosť, flexibilita, priebojnosť a odvaha. Rýchlo zabezpečiť bývanie a lístky, obratne zbaliť batožinu, ustáť si svoje u šéfky ASPAT (organizácia, kde som kedysi vykonávala svoju dobrovoľnícku službu) a odvážne sa vybrať na cestu. Cieľ bol jasný: tréning vo Florianópolise.
Moja prdel je rozmaznaná zo slovenských vlakov (to nieje sarkazmus, to myslím vážne) a teraz som si mala predstaviť dllllllhúúúúú cestu autobusom. Milí Slováci nedovoľte, aby vám zrušili vlaky na Slovensku!!! Neviete si ani predstaviť aké je to šťastie dostať sa všade vlakom, kde sa dá prejsť a človek sa necíti ako v konzerve. Tu vlaky nie sú. Musím uznať, že autobusy sú pohodlné, ale stále sú to len autobusy a keď cestujete 24 hodín z toho 3 hodiny zaseknutí v premávke v Sao Paulo, oceníte to čo máte doma. Ale tak zvládla som to, jasné, že áno...len sa musím trošku posťažovať pred tým, než sa začnem chváliť..:)
Do Florianópolisu v štáte Santa Catarina na juhu Brazílie sme dorazili ráno o siedmej. Samotné mesto je situované na ostrove. Bola to nemecká kolónia, takže hneď sa pozná rozdiel. Na stanici cestovný poriadok a autobusy idú načas. To bolo prvé, čo sme si všimli naozaj všetci, hádam sme ostali aj v šoku. Ľudia stáli organizovane v rade a slušne nastupovali po jednom. Pripomenulo mi to tie rána, keď sme ako študenti čakávali bus do Zvolena. Pekne všetci v rade a nikto si nedovolil predbiehať. Podľa šoféra sa dali nastaviť hodinky. Prišiel presne desať minút pred siedmou a presne o siedmej sme už štartovali. Bol to jediný organizovaný odchod zo zástavky Detva ZŠ. Potom prišiel nový šofér, ktorý vždy zastal na konci radu a všetko nám pokazil. Vytrhol nás z nášho stereotypu a nám sa nechcelo všetko organizovať znova a tak sme ostali dezorientovaní.
Aby som sa vrátila k tomu, čo som vlastne chcela, prestaneme spomínať a vrátime sa na ostrov domácky nazývaný Floripa. Má to byť akože niečo ako Florida. I napriek tomu, že brazílčania nadávajú na američanov a na to ako im kazia kultúru a vyklčujú amazonský prales, tak i napriek tomu sa radi američanom podobajú a chcú mať také veci ako oni.
Bývali sme v hosteli, ktorý sa volal Tucano (tukan), možno aj práve pre moju posadnutosť týmto malým vtákom s veľkým zobákom. Hostelík mimo centra, blízsko pláži, jazera, plný írov, austrálčanov a nemkou na recepcií. Internacionálny, presne ako sa dalo očakávať. Našou slovensko-lotyšskou posádkou sme len podporili rôznorodosť krátkodobých podnájomníkov.
Aký bol tréning, čo sme robili, aké aktivity som vymyslela, čo som sa dozvedela, to všetko musím napísať do záverečnej správy, ale vás tým nejdem zaťažovať. Akurát, že som ostala trochu zaskočená zo svojich trénovaných, lebo obyčajne som zvyknutá, že mládež má chuť spoznávať aj nočný život nového mesta. Tútu grupu som práve ja musela ťahať, nech sa idú trochu vyvenčiť. Žiadna divoká párty sa nekonala, alebo možno mám dobrý spánok ;)
Okrem toho, že sme sa trénovali, snažili sme sa spoznať aspoň v rámci možností nové miesto. Jeden deň sme sa išli prejsť na piesočné duny. Miestami to pripomínalo Kysuce uprostred decembra. Chýbali mi len bežky. Verím tomu, že by sa dali využiť. Všade kam ste sa pozreli samý piesok. Z kopca ste zazreli oceán a potom dole a zase piesok a tak hore a zase piesok a možno v pozadí oceán. V diaľke sme zazreli sandboardistov (snowboardisti na piesku). Ak si odmyslíte to, že mali kraťasy a tielka, chvíľu ste si naozaj mohli myslieť, že ste na snehu a vidíte mládež snowboardovať. Ako sa tam ocitol ten piesok a prečo uprostred mesta sú takéto duny neviem. Myslím, však že vám nemusím hovoriť, čo je to google. Kuk tam a budete to vedieť. Môžte mi to potom napísať. Berte to ako domácu úlohu.
Ďaší deň sme sa zase vybrali na pláž. Nazbierať pár mušlí a získať tak lacné suveníry pre známych a tiež pozrieť, čo je pravda na tom, že Floripa je raj surferov. Ako by som to napísať. Surferov, tam bolo ako maku. Hlavy im trčali z vody ako čakali na tú správnu vlnu. A tak čakali a čakali. Ako hovorím, surferi tam boli. Čo mi k nim chýbalo, boli vlny. Nejaké sa našli. Nemohli sme ani plávať, lebo bola červená zástava. Najvyššia výstraha. Išli ste si len nohy namočiť a už za vami pískal típek z Baywatchu. Na surfovanie som to však nevidela. Ani nie preto, že by som bola odborník cez vlny, ale nevidela som nikoho surfovať. Len čakať a čakať. Ak sa aj zdvihla nejaká vyššia vlna a s ňou aj surfer, tak rýchlo spadla a samozrejme, že s ňou aj surfer.
My sme si aspoň doplnili zásoby suvenírov, namočili si nohy v oceáne, potom ešte ozdobili pieskom, ešte prechádzka do neznáma a tak do hostela.
Decká si nejak najviac užili hojdacie siete na hosteli. Ja sa im zase ani nečudujem. Pohoda ako má byť.
Nemôžem povedať, že som spoznala Florianópolis ako sa patrí. Podľa sprievodcu som však videla jeho najkrajšiu časť. To už stojí za ďalší odstavec na blogu. Fotky si môžte pozrieť, tam kde vždy, ale nieje ich veľa. Aj kvôli predsudkom, ktoré človek má, či už chce, alebo nie, aj kvôli výstraham a aj kvôli opatrnosti, som nenosila foťák všade medzi ľudí a už vôbec nie na pláže. Tak aspoň niečo zo snehovo bielych dún.
Cesta späť bola kratšia, ale únavnejšia. Som však rada, že som sa dostala späť "domov", lebo ako viete ide Veľká noc a lístky boli beznádejne vypredané už týždne dopredu a aj mne sa podaril posledný ani nie do Lavras, ale len do mesta vzdialeného 100 km, kde ma museli vyzdvihnúť.
A už keď som spomenula tú Veľkú noc, tak aj touto cestou vám chcem zaželať príjemné sviatky jari. Dúfam, že sa v tom našom svete už otepľuje a záhrady sú plné tulipánov, vtáky spievajú a komáre sa vracajú z teplých krajín a zachvílľu vás budú štípať presne tak ako mňa tu.. :)Každá romantika má svojho komára, ktorý vás vráti späť do reality. Tak veľa vody vážení.
Veľký návrat
Človeku sa nechce ani veriť, že sa to stalo. zbalila som si zase raz batožinu a vybrala sa na kontinent, ktorý už trochu poznám. po všetkých tých zážitkoch na letiskách a počas ciest, sa táto cesta zdala až nudná. všetko som stíhala načas, check-in, prestup aj záchody. trošku turbulencie, ale ináč nuda. sedela som sama, tak ani nikto domňa nestrkal, nechrápal mi do ucha a ani nič podobné. dokonca som nebola ani z ničoho obvinenná. však hovorím nudná cesta. na letisku ma už čakal odvoz. tiež prišiel načas. auto sa po ceste nepokazilo. cesty boli prázdne. neskutočne rada, by som vám povedať nejakú vtipnú historku z cesty, no nieje akú. iba to, že som prepásla, keď sa v lietadle rozdávala chutná švajčiarska čokoládka, lebo kde som bola?! no jasne, že na WC-ku. prístátie teda bolo hladké a už som tu. vraví sa, že do tej istej rieky nemožno vstúpiť dvakrát. asi to bude pravda, aj keď sa človek vráti na ten istý kontinent, vracia sa však na iné miesto. veľa vecí sa zmenilo tak ako v mojom živote, tak aj v Lavras. tie dva roky prešli tak rýchlo, že by ste si mysleli, že je všetko po starom a opsa nieje. Lavras už nieje to isté miesto ako si pamätám. ani ľudia tu už nie sú tí istí. univerzita otvorila nové odbory a tak je Lavras plný nových študentov, nových áut, nových a drahších obchodov. prejsť cez cestu je priam nemožné a sú tu zápchy ako v Sao Paolo. keď však zájdete do malých bočných uličiek, kde bývajú presné tí ľudia, na ktorých ste sa najviac tešili, viete, že ste späť. a to je to hlavné. Rosa si stále robí srandu zo všetkých naokolo a hlavne z vedenia. po štyroch rokoch angličtiny aj tak jej ide najlepšie povedať very guči. Edžinho na tom istom aute, ktoré už nemá jedno okno rozváža deti po celom meste. v živote Gisele sa toho možno veľa zmenilo, teda všetko. no stále sa usmieva, stále hovorí po slovensky a má rada Kofolu. jej syn Felipe je malý princ. neuveriteľné dieťa, ktoré neplače a jeho mama o ňom ani nevie, že ho má. no a tak je tu Cema. každý deň dozerá nato, koľko som zjedla, či dodržiavam pitný režim a ak len trochu zívnem, posiela ma, aby som išla odýchnuť. sú veci, ktoré sa nezmenia ani po sto rokoch. tento víkend som sa rozhodla, že vysvetlím brazílčanom význam slova turistika a tak sme sa vybrali na kopce, presne na kopec s názvom Serra da Bocaina. nikto nechápal kam ideme a k tomu všetkému peši. už keď sme aj vychádzali hore na vrch, tak nás obiehali motorkári a dokonca aj auto. brazílčania jednoducho na túry nechodia. a tak mi bude zato chvíľu nadávané ako posledne Maie, keď sme prešli Malú Fatru, ale tak ako časom prejde bolesť nôh, tak prejde aj hnev... :) výhľady boli nádherné a tak pozrite foto. želám krásny deň
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)