Dnes len tak krátko. O Veľkej noci v Brazílií som už písala dva roky dozadu. Už by ste teda mali vedieť, že v pondelok žiadna šibačka, ale pekne naspäť do práce. Ježis zmŕtvychvstal v nedeľu a v pondelok už makal, takže neviem prečo u nás ešte v pondelok šibe, či sa šibe.
My sme sa na predĺžený víkend vybrali do Sao Thome das Letras, čo je melé mestečko v kopcoch, ležiace vo výške 1400 m.n.m. O tomto meste idú všelijaké povery, ale hlavne tam chodia všelijakí ľudia. Je to mesto hipíkov a prírodných živlov. Totižto toto mesto je brazílskym Amsterdamom. S tým rozdielom, že tu nieje ešte marihuana legálna. Ale tiež tu nieje nikto, kto vám ju zakáže. Ešte predtým, nech vás čokoľvek napadne, nie preto sme tam išli my. Ako to už v živote chodí, každý máme známych, čo majú známych a títo známi mojich známych bývajú práve za týmto mestečkom, mimo civilizácie v malom domčeku uprostred hôr. Dôvod prečo sme tam išli my, bolo vypadnúť z mesta a splynúť s prírodou.. :)
No ešte k mestu. Hovorí sa, že má magickú silu. Vraj je tam nejaká zvláštna energia. Uprostred je postavená pyramída, kde sa stretávajú všelijakí típci. Tiež tam vraj videli UFO, ale potom čo títo ľudia strávia, by som im to UFO zase neverila.
Ďalšia vec je legenda o tunely, ktorý vedie až na Machu Picchu v Peru. Prišli nato tak, že našli jaskyňu, ktorá nemala koniec a presne taká istá je vraj aj v Peru a tak z toho vydedukovali, že sú spojené. Vraj to už raz aj niekto prešiel, len nikto toho niekoho nevidel a nepozná.
Posledná vec a to asi tá jediná, ktorá sa dá veriť, je zlato tohto mesta. Nie však to ozajstné zlato, ale obrazne povedané. Je tu vysoká ťažba kameňa a tak sa tu kopce pomaly strácajú a nechávajú toto miesto, trochu škaredším. Ak ste zberateľom suvenírov, tak tu budú všetky z kameňa. A tiež si odtiaľto môžte odniesť jednu strigu, ktorá je symbolom mesta. V kopcoch nájdete vodopády a rôzne jaskyne od mini po väčšie. Čo to sa ešte dá prejsť, ale ak to takto pojde ďalej, nebude čo obzerať. Z diaľky spoznáte mesto podľa bielych stôp, ktoré zanechali lomy.
My sme sa vybrali na túru, ale kedže moje oči slepé nevideli ostnatý drôt, museli sme sa vrátiť ošetriť rany na tváry. Nebojte sa, mám obe oči a nič vážne sa nestalo. Akurát, že vyzerám ako príbuzná Harryho Pottera.
Tak asi toľko pre dnešok. Hovorila som, že to bude krátke. Komu by sa aj chcelo písať túto hodinu. Vy už dávno spíte a mne by sa tiež zišlo ísť si trochu pospať.
Tak dobrú noc
Florianópolis a tréning pre dobrovoľníkov
Niekedy to trvá, ohriať sa na novom mieste, ale v Brazílií to ide rýchlo, keď je cez deň 30 stupňov. Aj keď každý hovorí, že už prišla zima, nejak sa mi ťažko tomu verí.
Som tu ešte len dva týždne, ale už mám za sebou prvý výlet. Nedalo sa veľmi čakať a zahájiť dlhodobé plánovanie. Bola potrebná rýchlosť, flexibilita, priebojnosť a odvaha. Rýchlo zabezpečiť bývanie a lístky, obratne zbaliť batožinu, ustáť si svoje u šéfky ASPAT (organizácia, kde som kedysi vykonávala svoju dobrovoľnícku službu) a odvážne sa vybrať na cestu. Cieľ bol jasný: tréning vo Florianópolise.
Moja prdel je rozmaznaná zo slovenských vlakov (to nieje sarkazmus, to myslím vážne) a teraz som si mala predstaviť dllllllhúúúúú cestu autobusom. Milí Slováci nedovoľte, aby vám zrušili vlaky na Slovensku!!! Neviete si ani predstaviť aké je to šťastie dostať sa všade vlakom, kde sa dá prejsť a človek sa necíti ako v konzerve. Tu vlaky nie sú. Musím uznať, že autobusy sú pohodlné, ale stále sú to len autobusy a keď cestujete 24 hodín z toho 3 hodiny zaseknutí v premávke v Sao Paulo, oceníte to čo máte doma. Ale tak zvládla som to, jasné, že áno...len sa musím trošku posťažovať pred tým, než sa začnem chváliť..:)
Do Florianópolisu v štáte Santa Catarina na juhu Brazílie sme dorazili ráno o siedmej. Samotné mesto je situované na ostrove. Bola to nemecká kolónia, takže hneď sa pozná rozdiel. Na stanici cestovný poriadok a autobusy idú načas. To bolo prvé, čo sme si všimli naozaj všetci, hádam sme ostali aj v šoku. Ľudia stáli organizovane v rade a slušne nastupovali po jednom. Pripomenulo mi to tie rána, keď sme ako študenti čakávali bus do Zvolena. Pekne všetci v rade a nikto si nedovolil predbiehať. Podľa šoféra sa dali nastaviť hodinky. Prišiel presne desať minút pred siedmou a presne o siedmej sme už štartovali. Bol to jediný organizovaný odchod zo zástavky Detva ZŠ. Potom prišiel nový šofér, ktorý vždy zastal na konci radu a všetko nám pokazil. Vytrhol nás z nášho stereotypu a nám sa nechcelo všetko organizovať znova a tak sme ostali dezorientovaní.
Aby som sa vrátila k tomu, čo som vlastne chcela, prestaneme spomínať a vrátime sa na ostrov domácky nazývaný Floripa. Má to byť akože niečo ako Florida. I napriek tomu, že brazílčania nadávajú na američanov a na to ako im kazia kultúru a vyklčujú amazonský prales, tak i napriek tomu sa radi američanom podobajú a chcú mať také veci ako oni.
Bývali sme v hosteli, ktorý sa volal Tucano (tukan), možno aj práve pre moju posadnutosť týmto malým vtákom s veľkým zobákom. Hostelík mimo centra, blízsko pláži, jazera, plný írov, austrálčanov a nemkou na recepcií. Internacionálny, presne ako sa dalo očakávať. Našou slovensko-lotyšskou posádkou sme len podporili rôznorodosť krátkodobých podnájomníkov.
Aký bol tréning, čo sme robili, aké aktivity som vymyslela, čo som sa dozvedela, to všetko musím napísať do záverečnej správy, ale vás tým nejdem zaťažovať. Akurát, že som ostala trochu zaskočená zo svojich trénovaných, lebo obyčajne som zvyknutá, že mládež má chuť spoznávať aj nočný život nového mesta. Tútu grupu som práve ja musela ťahať, nech sa idú trochu vyvenčiť. Žiadna divoká párty sa nekonala, alebo možno mám dobrý spánok ;)
Okrem toho, že sme sa trénovali, snažili sme sa spoznať aspoň v rámci možností nové miesto. Jeden deň sme sa išli prejsť na piesočné duny. Miestami to pripomínalo Kysuce uprostred decembra. Chýbali mi len bežky. Verím tomu, že by sa dali využiť. Všade kam ste sa pozreli samý piesok. Z kopca ste zazreli oceán a potom dole a zase piesok a tak hore a zase piesok a možno v pozadí oceán. V diaľke sme zazreli sandboardistov (snowboardisti na piesku). Ak si odmyslíte to, že mali kraťasy a tielka, chvíľu ste si naozaj mohli myslieť, že ste na snehu a vidíte mládež snowboardovať. Ako sa tam ocitol ten piesok a prečo uprostred mesta sú takéto duny neviem. Myslím, však že vám nemusím hovoriť, čo je to google. Kuk tam a budete to vedieť. Môžte mi to potom napísať. Berte to ako domácu úlohu.
Ďaší deň sme sa zase vybrali na pláž. Nazbierať pár mušlí a získať tak lacné suveníry pre známych a tiež pozrieť, čo je pravda na tom, že Floripa je raj surferov. Ako by som to napísať. Surferov, tam bolo ako maku. Hlavy im trčali z vody ako čakali na tú správnu vlnu. A tak čakali a čakali. Ako hovorím, surferi tam boli. Čo mi k nim chýbalo, boli vlny. Nejaké sa našli. Nemohli sme ani plávať, lebo bola červená zástava. Najvyššia výstraha. Išli ste si len nohy namočiť a už za vami pískal típek z Baywatchu. Na surfovanie som to však nevidela. Ani nie preto, že by som bola odborník cez vlny, ale nevidela som nikoho surfovať. Len čakať a čakať. Ak sa aj zdvihla nejaká vyššia vlna a s ňou aj surfer, tak rýchlo spadla a samozrejme, že s ňou aj surfer.
My sme si aspoň doplnili zásoby suvenírov, namočili si nohy v oceáne, potom ešte ozdobili pieskom, ešte prechádzka do neznáma a tak do hostela.
Decká si nejak najviac užili hojdacie siete na hosteli. Ja sa im zase ani nečudujem. Pohoda ako má byť.
Nemôžem povedať, že som spoznala Florianópolis ako sa patrí. Podľa sprievodcu som však videla jeho najkrajšiu časť. To už stojí za ďalší odstavec na blogu. Fotky si môžte pozrieť, tam kde vždy, ale nieje ich veľa. Aj kvôli predsudkom, ktoré človek má, či už chce, alebo nie, aj kvôli výstraham a aj kvôli opatrnosti, som nenosila foťák všade medzi ľudí a už vôbec nie na pláže. Tak aspoň niečo zo snehovo bielych dún.
Cesta späť bola kratšia, ale únavnejšia. Som však rada, že som sa dostala späť "domov", lebo ako viete ide Veľká noc a lístky boli beznádejne vypredané už týždne dopredu a aj mne sa podaril posledný ani nie do Lavras, ale len do mesta vzdialeného 100 km, kde ma museli vyzdvihnúť.
A už keď som spomenula tú Veľkú noc, tak aj touto cestou vám chcem zaželať príjemné sviatky jari. Dúfam, že sa v tom našom svete už otepľuje a záhrady sú plné tulipánov, vtáky spievajú a komáre sa vracajú z teplých krajín a zachvílľu vás budú štípať presne tak ako mňa tu.. :)Každá romantika má svojho komára, ktorý vás vráti späť do reality. Tak veľa vody vážení.
Som tu ešte len dva týždne, ale už mám za sebou prvý výlet. Nedalo sa veľmi čakať a zahájiť dlhodobé plánovanie. Bola potrebná rýchlosť, flexibilita, priebojnosť a odvaha. Rýchlo zabezpečiť bývanie a lístky, obratne zbaliť batožinu, ustáť si svoje u šéfky ASPAT (organizácia, kde som kedysi vykonávala svoju dobrovoľnícku službu) a odvážne sa vybrať na cestu. Cieľ bol jasný: tréning vo Florianópolise.
Moja prdel je rozmaznaná zo slovenských vlakov (to nieje sarkazmus, to myslím vážne) a teraz som si mala predstaviť dllllllhúúúúú cestu autobusom. Milí Slováci nedovoľte, aby vám zrušili vlaky na Slovensku!!! Neviete si ani predstaviť aké je to šťastie dostať sa všade vlakom, kde sa dá prejsť a človek sa necíti ako v konzerve. Tu vlaky nie sú. Musím uznať, že autobusy sú pohodlné, ale stále sú to len autobusy a keď cestujete 24 hodín z toho 3 hodiny zaseknutí v premávke v Sao Paulo, oceníte to čo máte doma. Ale tak zvládla som to, jasné, že áno...len sa musím trošku posťažovať pred tým, než sa začnem chváliť..:)
Do Florianópolisu v štáte Santa Catarina na juhu Brazílie sme dorazili ráno o siedmej. Samotné mesto je situované na ostrove. Bola to nemecká kolónia, takže hneď sa pozná rozdiel. Na stanici cestovný poriadok a autobusy idú načas. To bolo prvé, čo sme si všimli naozaj všetci, hádam sme ostali aj v šoku. Ľudia stáli organizovane v rade a slušne nastupovali po jednom. Pripomenulo mi to tie rána, keď sme ako študenti čakávali bus do Zvolena. Pekne všetci v rade a nikto si nedovolil predbiehať. Podľa šoféra sa dali nastaviť hodinky. Prišiel presne desať minút pred siedmou a presne o siedmej sme už štartovali. Bol to jediný organizovaný odchod zo zástavky Detva ZŠ. Potom prišiel nový šofér, ktorý vždy zastal na konci radu a všetko nám pokazil. Vytrhol nás z nášho stereotypu a nám sa nechcelo všetko organizovať znova a tak sme ostali dezorientovaní.
Aby som sa vrátila k tomu, čo som vlastne chcela, prestaneme spomínať a vrátime sa na ostrov domácky nazývaný Floripa. Má to byť akože niečo ako Florida. I napriek tomu, že brazílčania nadávajú na američanov a na to ako im kazia kultúru a vyklčujú amazonský prales, tak i napriek tomu sa radi američanom podobajú a chcú mať také veci ako oni.
Bývali sme v hosteli, ktorý sa volal Tucano (tukan), možno aj práve pre moju posadnutosť týmto malým vtákom s veľkým zobákom. Hostelík mimo centra, blízsko pláži, jazera, plný írov, austrálčanov a nemkou na recepcií. Internacionálny, presne ako sa dalo očakávať. Našou slovensko-lotyšskou posádkou sme len podporili rôznorodosť krátkodobých podnájomníkov.
Aký bol tréning, čo sme robili, aké aktivity som vymyslela, čo som sa dozvedela, to všetko musím napísať do záverečnej správy, ale vás tým nejdem zaťažovať. Akurát, že som ostala trochu zaskočená zo svojich trénovaných, lebo obyčajne som zvyknutá, že mládež má chuť spoznávať aj nočný život nového mesta. Tútu grupu som práve ja musela ťahať, nech sa idú trochu vyvenčiť. Žiadna divoká párty sa nekonala, alebo možno mám dobrý spánok ;)
Okrem toho, že sme sa trénovali, snažili sme sa spoznať aspoň v rámci možností nové miesto. Jeden deň sme sa išli prejsť na piesočné duny. Miestami to pripomínalo Kysuce uprostred decembra. Chýbali mi len bežky. Verím tomu, že by sa dali využiť. Všade kam ste sa pozreli samý piesok. Z kopca ste zazreli oceán a potom dole a zase piesok a tak hore a zase piesok a možno v pozadí oceán. V diaľke sme zazreli sandboardistov (snowboardisti na piesku). Ak si odmyslíte to, že mali kraťasy a tielka, chvíľu ste si naozaj mohli myslieť, že ste na snehu a vidíte mládež snowboardovať. Ako sa tam ocitol ten piesok a prečo uprostred mesta sú takéto duny neviem. Myslím, však že vám nemusím hovoriť, čo je to google. Kuk tam a budete to vedieť. Môžte mi to potom napísať. Berte to ako domácu úlohu.
Ďaší deň sme sa zase vybrali na pláž. Nazbierať pár mušlí a získať tak lacné suveníry pre známych a tiež pozrieť, čo je pravda na tom, že Floripa je raj surferov. Ako by som to napísať. Surferov, tam bolo ako maku. Hlavy im trčali z vody ako čakali na tú správnu vlnu. A tak čakali a čakali. Ako hovorím, surferi tam boli. Čo mi k nim chýbalo, boli vlny. Nejaké sa našli. Nemohli sme ani plávať, lebo bola červená zástava. Najvyššia výstraha. Išli ste si len nohy namočiť a už za vami pískal típek z Baywatchu. Na surfovanie som to však nevidela. Ani nie preto, že by som bola odborník cez vlny, ale nevidela som nikoho surfovať. Len čakať a čakať. Ak sa aj zdvihla nejaká vyššia vlna a s ňou aj surfer, tak rýchlo spadla a samozrejme, že s ňou aj surfer.
My sme si aspoň doplnili zásoby suvenírov, namočili si nohy v oceáne, potom ešte ozdobili pieskom, ešte prechádzka do neznáma a tak do hostela.
Decká si nejak najviac užili hojdacie siete na hosteli. Ja sa im zase ani nečudujem. Pohoda ako má byť.
Nemôžem povedať, že som spoznala Florianópolis ako sa patrí. Podľa sprievodcu som však videla jeho najkrajšiu časť. To už stojí za ďalší odstavec na blogu. Fotky si môžte pozrieť, tam kde vždy, ale nieje ich veľa. Aj kvôli predsudkom, ktoré človek má, či už chce, alebo nie, aj kvôli výstraham a aj kvôli opatrnosti, som nenosila foťák všade medzi ľudí a už vôbec nie na pláže. Tak aspoň niečo zo snehovo bielych dún.
Cesta späť bola kratšia, ale únavnejšia. Som však rada, že som sa dostala späť "domov", lebo ako viete ide Veľká noc a lístky boli beznádejne vypredané už týždne dopredu a aj mne sa podaril posledný ani nie do Lavras, ale len do mesta vzdialeného 100 km, kde ma museli vyzdvihnúť.
A už keď som spomenula tú Veľkú noc, tak aj touto cestou vám chcem zaželať príjemné sviatky jari. Dúfam, že sa v tom našom svete už otepľuje a záhrady sú plné tulipánov, vtáky spievajú a komáre sa vracajú z teplých krajín a zachvílľu vás budú štípať presne tak ako mňa tu.. :)Každá romantika má svojho komára, ktorý vás vráti späť do reality. Tak veľa vody vážení.
Veľký návrat
Človeku sa nechce ani veriť, že sa to stalo. zbalila som si zase raz batožinu a vybrala sa na kontinent, ktorý už trochu poznám. po všetkých tých zážitkoch na letiskách a počas ciest, sa táto cesta zdala až nudná. všetko som stíhala načas, check-in, prestup aj záchody. trošku turbulencie, ale ináč nuda. sedela som sama, tak ani nikto domňa nestrkal, nechrápal mi do ucha a ani nič podobné. dokonca som nebola ani z ničoho obvinenná. však hovorím nudná cesta. na letisku ma už čakal odvoz. tiež prišiel načas. auto sa po ceste nepokazilo. cesty boli prázdne. neskutočne rada, by som vám povedať nejakú vtipnú historku z cesty, no nieje akú. iba to, že som prepásla, keď sa v lietadle rozdávala chutná švajčiarska čokoládka, lebo kde som bola?! no jasne, že na WC-ku. prístátie teda bolo hladké a už som tu. vraví sa, že do tej istej rieky nemožno vstúpiť dvakrát. asi to bude pravda, aj keď sa človek vráti na ten istý kontinent, vracia sa však na iné miesto. veľa vecí sa zmenilo tak ako v mojom živote, tak aj v Lavras. tie dva roky prešli tak rýchlo, že by ste si mysleli, že je všetko po starom a opsa nieje. Lavras už nieje to isté miesto ako si pamätám. ani ľudia tu už nie sú tí istí. univerzita otvorila nové odbory a tak je Lavras plný nových študentov, nových áut, nových a drahších obchodov. prejsť cez cestu je priam nemožné a sú tu zápchy ako v Sao Paolo. keď však zájdete do malých bočných uličiek, kde bývajú presné tí ľudia, na ktorých ste sa najviac tešili, viete, že ste späť. a to je to hlavné. Rosa si stále robí srandu zo všetkých naokolo a hlavne z vedenia. po štyroch rokoch angličtiny aj tak jej ide najlepšie povedať very guči. Edžinho na tom istom aute, ktoré už nemá jedno okno rozváža deti po celom meste. v živote Gisele sa toho možno veľa zmenilo, teda všetko. no stále sa usmieva, stále hovorí po slovensky a má rada Kofolu. jej syn Felipe je malý princ. neuveriteľné dieťa, ktoré neplače a jeho mama o ňom ani nevie, že ho má. no a tak je tu Cema. každý deň dozerá nato, koľko som zjedla, či dodržiavam pitný režim a ak len trochu zívnem, posiela ma, aby som išla odýchnuť. sú veci, ktoré sa nezmenia ani po sto rokoch. tento víkend som sa rozhodla, že vysvetlím brazílčanom význam slova turistika a tak sme sa vybrali na kopce, presne na kopec s názvom Serra da Bocaina. nikto nechápal kam ideme a k tomu všetkému peši. už keď sme aj vychádzali hore na vrch, tak nás obiehali motorkári a dokonca aj auto. brazílčania jednoducho na túry nechodia. a tak mi bude zato chvíľu nadávané ako posledne Maie, keď sme prešli Malú Fatru, ale tak ako časom prejde bolesť nôh, tak prejde aj hnev... :) výhľady boli nádherné a tak pozrite foto. želám krásny deň
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)