V tejto nádhernej tropickej krajine majú pár pravidiel, ktoré by mal cudzinec rešpektovať. Jedno, čo tu nemajú radi, sú ľudia, čo hovoria na rovinu čo si myslia. Vždy musíte byť opatrný, čo hovoríte a hlavne akým tónom to hovoríte. Moja kolegyňa išla oznámiť svojím študentom, že bohužial, ale nebude môcť ďalej pokračovať so súkromnými hodinami pre nich. Hlavný vedúci školy ostal vystrašený a poprosil ju nech to povie nejakým iným spôsobom, alebo nech si radšej nájde nejaký čas ešte pre nich, lebo on si nevie predstaviť, ako to idú študentom oznámiť, chudáci a ako to zvládnu. Už viackrát som mala diskusiu o tomto s viacerými brazílčanmi a každý mi vždy povie, že nemôžem hovoriť veci na rovinu. Mám naznačovať a hádam to dotyčnému dôjde.
A tak naznačujem už dlhú dobu no nedochádza. Ako som už spomínala, môj spolubývajúci rád „spieva“. Spieva často a hlasno. Kráčajúc po dome so slúchadlami aj bez slúchadiel jeho obľúbenú hudbu. Na začiatku som si povedala, že si zvyknem, ale dnes už viem, že na niečo také sa zvyknúť nedá. A tak sa snažím neraniť brazílčana priamym upozornením nato, že ma jeho krik otravuje, ale naznačujem. Prvý krát som prišla a povedala, že sa učím a či by to nešlo trochu tichšie. Samozrejme s úsmevom. Druhý krát to bolo zase s úsmevom. Tiež som povedala, že ma to ruší pri mojích aktivitách. Nepomohlo. Posledný krát , vracala som sa domov zo školy a počula som krik. Najskôr ma napadlo, že sa niečo stalo, ale tak som si spomenula, že to asi bude spev. Dobehla som domov a presne takto som to povedala aj môjmu spolubývajúcemu. Hovorím: „ normálne som sa zľakla, lebo ako som prišla ku dverám počula som krik. Myslela som, že sa niečo stalo.“ Nato môj kolega odpovedá so smiechom: „ a nie to som len ja spieval.“ Veď práve. Nedošlo. Nevadí. Budem naznačovať ďalej.
Druhá obeť môjho naznačovania je mladý sympaťák, ktorého som nedávno stretla a už dlhšiu dobu sa snažím z neho vymámiť pozvanie. Jeden deň sme si tak písali a on, že ako a ja, že dobre a že čo dnes večer a on, že nič. A ja, že by bolo niečo vymyslieť a on, že je unavený bo bol na nejakej akcii. A tak ja, že však dá sa pozrieť nejaký film a on, že ešte uvidí. A ja, že aha. A on potom dlho nič a tak si vravím, nebudem čakať, spýtam sa na rovinu. A tak sa pýtam, že čo s načatým večerom a on že mu volal kámoš, že je nejaká akcia v meste, takže čau. A ja, že tak nič. No nakoniec dobre, že ma nezavolal, lebo ako to už dobre viete mám známych, čo majú známych a jeden z mojích známych ma hneď nato zavolal na grilovačku k jeho znamej. Ak sa nepodarí jedno pozvanie, netreba zúfať, príde iné. Zo známej sa nakoniec vykľula dcéra riaditeľa galérie v Campinas, v meste blízsko Sao Paulo. Dostala som od nej návrh, že keď budem mať hotové nejaké tie plátna, že dáme dokopy výstavu v ich galérií. Myslím, že nemusím ďalej písať, čo je mojím ďalším plánom tu v tejto krásnej tropickej krajine. Maľovať, maľovať a naznačovať.
