Dnes sa mi po čase ozvala bývala kolegyňa, že ako sa mám. Ak mi ona písala, znamená to, že som sa odmlčala na dlhú dobu. A tak som späť. Nie len na blogu, ale v Brazílií. Po dlhom boji s byrokraciou, som vyhrala a dostala víza. Stal sa zomňa zase študent. Oficiálne aj v pase. Aj keď na mojej vízovej fotke vyzerám ako bandita. Už sa mi pár krát stalo, že som bola z niečoho ilegálneho obvinená. No s touto fotkou ma možno aj zavrú. Žartujem. Viem, nieje to vtipné, ale tá fotka je vážne veľmi zlá. Típek vo fotolabe, mi chcel vymazať kruhy pod očami, ale ten človek otvoril photoshop (program „aj“ na úpravu fotiek, poznámka autora pre staršie generácie) prvý krát v živote a urobil mi jamy pod očami. Amatér. Ale tak to by stačilo o mojej fotke. Niekedy ani photoshop nezachráni, s čím už sa raz príroda pozabávala.
Vráťme sa teda k tomu, že som sa vrátila na akademickú pôdu a ako sa hovorí, zase raz deriem školské lavice. Krásne na tom je, že už nie sú také nepohodlné a človek v nich dokáže sedieť dlhšie. Predsa som už v pokročilejšom veku a tie drevené stoličky, čo som drala pred rokmi by už neboli nič premňa. Aj keď pohodlie, či nepohodlie nieje môj najväčší problém. Môj zamrznutý úsmev na hodinách ani náhodou nespôsobuje trieska v zadnej sedacej časti tela, ale to, že miestami nemám ani najmenšiu šancu o čom je reč. Študovať v portugálštine vôbec nieje také v poho-spoko ako som si možno myslela. V jednej škole, kde si zase robím iný kurz máme v každej triede na stene napísané: „usmievam sa, lebo netuším o čom je reč“. Presne to vyjadruje môj výraz tváre v posledných mesiacoch. Veľa krát si aj myslím, že som pochopila a rada by som aj niečo povedať, ale potom si radšej zahryznem do jazyka a poviem si, lepšie nechať tak, lebo mi prídu na tajomstvo šťastia, ak poviem niečo úplne mimo témy. Ale tak keď už nič viac, je to premňa aspoň dobrá výzva a najväčší štúdijný úspech bude, keď pochopím.
V auguste som doletela ešte do domčeka na okraji mesta, kde ma čakal môj potencionálny nenaplnený doživotný partner. Chvíľu sme sa ešte hrali na kamarátov, ale nakoniec sme prišli nato, že je čas si povedať goodbye. A tak tomu neuveríte, ale zase som sa sťahovala. Ak by som si založila sťahovaciu firmu, tak zarobím len sama na sebe. Presťahovala som sa tentokrát ku svojmu kolegovi, ktorý mal voľnú izbu a ponúkol mi, že môžem bývať u neho. Samozrejme bezištne a nič zato nečaká. Chalanisko je ešte mladý, ale už má prejavy starého mládenca. Má tri mačky, ktoré spávajú s ním. Igelitové tašky z nákupu skladá do malých trojuholníkov, aby nezabrali veľa miesta. Má všetko zorganizované a každá vec v tomto dome má svoje miesto a tak som musela prijať pravidlá domu a naučiť sa mapu. Tento týždeň som si robila rekapituláciu svojích spolubývajúcich a už si myslím, že mám kvalitný materiál na ďalšiu knihu. Je to 12 rokov, čo mením domácich partnerov a zažila som už teda všeličo. Schyzofrenička, ktorá v noci chodila po byte a vykrikovala, že sme ukrajinské ku..y. Vraj nás počula ako ju ohovárame. No neviem, či ona počula nás, ale o tretej ráno sme určite počuli my ju. Neurotička, ktorá sa začala triasť a odpadávala ak sme jej nevenovali všetku pozornosť. Nevidiaca, ktorej som sa nechtiac opýtala: „chápeš aké je to blbé, keď ti svieti slnko do očí a nič nevidíš?“ Na šťastie odpovedala, že chápe. Ďalšia spolubývajúca, ale táto je moja obľúbená, baterka Duracel, ktorá vydrží sedem krát dlhšie ako ktokoľvek iní. No keď ju vybije, tak úplne a potrebuje dobiť šťavu. A tak by som mohla ísť ďalej, ale to by som vám prezradila celú knihu a potom by ste si ju už nekúpili a ja by som mala slabú predajnosť. Jedinú vec, ktorú by som, ale rada odnaučiť môjho spolubývajúceho je vydávanie zvukov, ktorým on hovorí spev, no mne to skôr pripomína výkrik lapeného zvieraťa do pasce. No nikdy nič nieje dokonalé a ja som rada, že sa mi snaží pomôcť.
Tento týždeň máme prázdniny, ktoré nesú krásny názov: "Máme toho plné zuby". Sme v polovici semestra a tak nám dali prázdniny. Najkrajšie na tom je, že brazílčania majú iné prirovnanie. Nehovoria plné zuby, ale plné vrece. Takže máme prázdniny plných vriec.
Na záver, by som vám úplne úprimne rada povedať, alebo teda napísať, že mi všetci veľmi chýbate. Nieje dňa, aby som si na vás nespomenula a ak si myslíte, že je to premňa len tak sa zbaliť a odísť, tak sa mýlite. Všetko toto je premňa jedna veľká výzva a ja výzvy milujem.
Želám vám krásny deň
